Autor je filozof a bývalý poslanec Európskeho parlamentu
Briti ako členovia EÚ mi vždy liezli na nervy. Nie preto, že by boli opatrní v integrácii. Opačne, niekde boli na špici, ako napríklad v tlaku na inovatívne technológie, priemyselnú politiku alebo v prekonávaní staromilskej poľnohospodárskej politiky à la France.
Lenže vo všetkom a vždy chceli nejaké výnimky, osobitné ustanovenia, zvláštny režim. A nielen preto, aby uspokojili domácich ultrakonzervatívcov a imperiálnych nostalgikov, ale aj preto, že s myšlienkou na svoju niekdajšiu imperiálnu slávu sa skrátka chceli predvádzať.
Konzervatívny premiér David Cameron dokonca vyhlásil referendum o členstve v EÚ – paradoxne s myšlienkou, že sa jeho mandát výrazne posilní víťazstvom proeurópskeho tábora.
Lenže sa mu to vyšmyklo z rúk: myšlienka „národnej suverenity“ v jej zjednodušenej podobe „vládnime si sami“ bola príťažlivá, hlavne pre Angličanov, ktorí nevládli len sami sebe, ale aj veľkej časti skolonizovaného sveta.
Ešte ako europoslanec som sa zúčastnil mnohých diskusií o brexite aj s domácimi „poddanými jej veličenstva“: tí z tábora zástancov vystúpenia skutočne podľahli nacionalistickým zvodom.
Teda citovému nadšeniu, že by sa mohli vrátiť časy zašlej slávy, keď Angličania boli pupkom sveta, vládli sebe a množstvu zaoceánskych dŕžav, keď – ako si namýšľali – určovali svetu, čo je to civilizácia, džentlmen a demokracia. Nuž a tak z EÚ vystúpili.
Od opojného nacionalizmu ku krátkej opici
Neprešlo ani päť rokov a väčšina Britov si naplno a na vlastnej životnej úrovni uvedomila, čo je to „suverenita“.
Teda zlý, utopický, či klamlivý obraz suverenity. Mám ako dnes pred očami rozohneného britského premiéra Borisa Johnsona, ako s nadšením viktoriánskeho miestodržiteľa v Indii oznamuje davu brexitérov ako teraz, keď sa oslobodili spod kurately Bruselu, vyrokujú obrovské obchodné zmluvy s USA, Indiou, Austráliou... A kráľovstvo bude rozkvitať.
Lenže realita nenechala na seba dlho čakať. Krutá realita: namiesto rastu obchod poklesol v priemere o 15 percent. Briti cestujúci do ktorejkoľvek krajiny EÚ sa ocitli na hraniciach stojac v radoch s „cudzincami“.
Poskytovanie služieb sa stalo komplikovaným, študenti vypadli z európskej vysokoškolskej siete. Ani ušetrené peniaze z platieb do európskeho rozpočtu veru nepozdvihli britské zdravotníctvo, ako veľkohubo sľuboval môj europarlamentný kolega Nigel Farage.
Jednoducho Briti zistili, že sú bez svojho „oceánskeho impéria“ a bez účasti na európskej politike vlastne izolovaný ostrov. A tak sa pekne krásne zmenili aj nálady: ak si pred siedmimi rokmi niečo vyše 60 percent želalo zmeniť a oslabiť vzťahy s Bruselom a v referende sa za vystúpenie vyslovilo asi 52 percent, tak dnes sa chce do EÚ vrátiť alebo vytvoriť čo najužšie vzťahy až 66 percent „poddaných“.
(Slovo „poddaných“ používam rád: asi pred troma rokmi som v Kežmarskom hrade dal reč s dvoma mladými Angličankami, ktoré boli bytostne proeurópske a celkom vážne vyjadrovali túžbu nebyť „Her Majesty's subjects but a normal European citizens“.)
Definitívne vytriezvenie
Britskí labouristi, ktorí za predsedovania Jeremyho Corbyna podľahli lákadlám nacionalistickej múzy, sa teraz chytili príležitosti.
Triezvo uvažujúci nový premiér Keir Starmer dobre využil novú situáciu na svetovej scéne: v tichosti si plne uvedomil, že „osobitné“ vzťahy s USA sú len britskou márnivosťou, a nie realitou, že dnešný Commonwealth už nevráti Spojenému kráľovstvu štatút impéria, že sú len ostrovom so 60 miliónmi obyvateľov, a tak v obchodných rokovaniach nebudú už veru ťahať za dlhší koniec.
A tak sa už nenaskytne nič výhodnejšie ako čo najužšia spolupráca s EÚ, akési pridružené členstvo na spôsob Nórska alebo Švajčiarska. Hodnotu Británie môže dnes skutočne zdvihnúť len úzka spolupráca s EÚ.
Únia sa totiž po jasnom odvrátení USA od európskeho angažmánu môže pri troche úsilia posunúť do roly svetovej veľmoci. Je to doslova výzva doby. Lenže v oblasti bezpečnosti, obrany a spravodajstva jej k tomu môže výrazne pomôcť práve partnerstvo s Britmi. A tak je záujem obojstranný.
Navyše, určite ste si mnohí všimli, že po agresívnej Trumpovej obchodnej politike, ale aj po nemiestnych slovách Trumpa či viceprezidenta Vanceho nerešpektujúcich suverenitu nikoho a s ambíciou privlastniť si Grónsko či svojho severného suseda, sa Kanada aj Austrália nanovo hlásia k svojmu materskému Starému kontinentu.
Tarify či nekritický vzťah USA k Izraelu obracia nádeje mnohých štátov na Európu. Nevyužiť to by bola skutočne strategická chyba.
Kde sa dá nájsť svätý grál suverenity?
Teda ukazuje sa, že dnes je „suverenita“ aj pre také mocné štáty ako Británia možná len v úzkej kooperácii s Bruselom a že táto spolupráca suverenitu nezužuje, ale naopak.
Čo je však osobitné na obnovenej spolupráci Britov a EÚ, je, že sa nevracia do starých koľají, ale je to spolupráca na nových projektoch: obranných, energetických, environmentálnych a obchodných.
A teda len také drobné poučenie pre slovenských „suverenistov“. Suverenita dnes nespočíva v izolácii, do nemoty omieľanej akejsi „sebestačnosti“, v „osobitných cestách“, vo víziách a obdive zázračných ázijských modelov, v konšpiráciách odtrhnutých od osvedčenej vedeckej racionality alebo v náboženských konštrukciách „tradície“.
Nie, suverenita, a osobitne naša slovenská, znamená mať stoličku a sedieť na nej tam, kde sa rozhoduje. Kde sa rozhoduje o svete, našom mieste v ňom. Ale aj o tom, aké sú možnosti otvoriť každému občanovi Slovenska: lebo moja osobná suverenita sa dá merať len tým, aké mám možnosti zamestnania, podnikania, študovania, liečenia, dovolenkovania, zarábania či sociálneho zabezpečenia.
A neposkytne mi ich ani nerozšíri Kremeľ, ale pevná stolička v Bruseli a schopný človek na ňu prilepený.
