Autor je filozof a bývalý poslanec Európskeho parlamentu
Briti ako členovia EÚ mi vždy liezli na nervy. Nie preto, že by boli opatrní v integrácii. Opačne, niekde boli na špici, ako napríklad v tlaku na inovatívne technológie, priemyselnú politiku alebo v prekonávaní staromilskej poľnohospodárskej politiky à la France.
Lenže vo všetkom a vždy chceli nejaké výnimky, osobitné ustanovenia, zvláštny režim. A nielen preto, aby uspokojili domácich ultrakonzervatívcov a imperiálnych nostalgikov, ale aj preto, že s myšlienkou na svoju niekdajšiu imperiálnu slávu sa skrátka chceli predvádzať.
Konzervatívny premiér David Cameron dokonca vyhlásil referendum o členstve v EÚ – paradoxne s myšlienkou, že sa jeho mandát výrazne posilní víťazstvom proeurópskeho tábora.
Lenže sa mu to vyšmyklo z rúk: myšlienka „národnej suverenity“ v jej zjednodušenej podobe „vládnime si sami“ bola príťažlivá, hlavne pre Angličanov, ktorí nevládli len sami sebe, ale aj veľkej časti skolonizovaného sveta.
Ešte ako europoslanec som sa zúčastnil mnohých diskusií o brexite aj s domácimi „poddanými jej veličenstva“: tí z tábora zástancov vystúpenia skutočne podľahli nacionalistickým zvodom.
Teda citovému nadšeniu, že by sa mohli vrátiť časy zašlej slávy, keď Angličania boli pupkom sveta, vládli sebe a množstvu zaoceánskych dŕžav, keď – ako si namýšľali – určovali svetu, čo je to civilizácia, džentlmen a demokracia. Nuž a tak z EÚ vystúpili.
Od opojného nacionalizmu ku krátkej opici
Neprešlo ani päť rokov a väčšina Britov si naplno a na vlastnej životnej úrovni uvedomila, čo je to „suverenita“.
Teda zlý, utopický, či klamlivý obraz suverenity. Mám ako dnes pred očami rozohneného britského premiéra Borisa Johnsona, ako s nadšením viktoriánskeho miestodržiteľa v Indii oznamuje davu brexitérov ako teraz, keď sa oslobodili spod kurately Bruselu, vyrokujú obrovské obchodné zmluvy s USA, Indiou, Austráliou... A kráľovstvo bude rozkvitať.
