Autorka je režisérka
Premiéra slovenského filmu býva spravidla významnou spoločenskou udalosťou. Pred kinosálou hliadkujú fotoaparáty, aby dodali potravu konzumentom bulváru. Najžiadanejším artiklom bývajú herci, ktorí práve zišli z plátna, bez ohľadu na to, či strávili na nakrúcaní jeden alebo dvadsať dní, či nad textom premýšľali, alebo iba odrecitovali podčiarknuté repliky.
Pred natiahnutým mikrofónom odriekajú povinné superlatívy na adresu tých, ktorí s filmom strávili dlhé roky, ktorí ho napísali a stvorili a práve úplne nepovšimnutí prešli poza ich chrbát, pretože po premiére filmu je ich prítomnosť takmer vymazaná z verejného vedomia.
Pred päťdesiatimi rokmi zomrel jeden z neviditeľných a zároveň našich najväčších, scenárista Ivan Bukovčan. Jeho tvorba je úžasným archívom dobových nálad a svedectvom o morálnych dilemách jednotlivca v systéme, ktorý morálku systematicky deformoval.
„Čo keby sme ho udali?“ pýta sa jedna z jeho postáv kamaráta. „No, mali by sme pokoj!“ odvetí druhý.
Hoci písal v čase normalizačného dusna, nezľavil z nárokov na pravdivosť postáv. Nebol protisystémovým autorom v otvorenom zmysle slova, pohyboval sa na okraji akceptovateľného vzdoru, no z jeho diel cítiť zápas o vnútornú integritu človeka, ktorý sa ocitá v situácii bez alternatív.
V čase, keď audiovizuálna tvorba balansovala medzi propagandou a banalitou, bol Bukovčan zriedkavým prípadom autora, ktorý si udržal umeleckú aj ľudskú dôstojnosť. Je sympatické, že divákom nepohŕdal a dostával za to odmenu v podobe diváckej priazne.
Film Posledná bosorka z roku 1957 videlo v kinách dva a pol milióna divákov, čiže okrem novorodencov a ľudí na smrteľnej posteli zrejme celá slovenská populácia. Z množiny jeho tvorby býva vyzdvihovaný najmä film Medená veža.
Režisér Martin Hollý ho nazval Mužskou baladou. Na prvý pohľad sa javí ako jednoduchá vzťahová schéma kamarátov v izolácii vysokohorskej chaty v objatí nádhernej panorámy, kde dažde zmývajú civilizačný lak.
Bukovčan napísal text o mužoch, kde chlapom nie je ten, kto zvíťazí, ale ten, kto neuhne pri pohľade do zrkadla. Svoje postavy nezbavil chýb, daroval im ľudskosť a nás opakovane fascinujú tie variácie slovenského muža nachádzajúceho sa medzi utópiou kolektívu a skúsenosťou so systémovou dezilúziou.
V dnešnom čase redefinícií rodu, identity a vzťahových dynamík je Bukovčanov text trochu subverzívny. Uprostred naratívov o toxickej maskulinite a rozpadajúcich sa vzorcoch patriarchálneho správania prichádza Bukovčan s alternatívou. Muž je ten, kto vlečie svoj náklad, aj keď nevládze, kto unesie vinu, keď zlyhá.
Zanechal nám obraz človeka, ktorý v krajine bez akýchkoľvek ciest balansuje na hrane priepasti medzi pamäťou a vinou.
Ivan Bukovčan zomrel pred nedeľným brieždením 25. mája 1975 vo veku 53 rokov. Bez veľkých gest, nenápadne. Silu príbehu však nedefinuje to, kto ho rozpráva, ale to, ako hlboko sa dotkne tých, ktorí ho prijímajú. Odišiel, akoby bol neviditeľný.
