Autor je sociológ
Keď pred mnohými rokmi preberal v Bratislave posledný dalajláma Cenu Jána Langoša, poprial Číne demokraciu. Čosi podobné poprial aj Václav Havel Rusom pri svojom prvom prejave po novembri 1989 v americkom Kongrese.
Nie ľudia sú nepriatelia otvorenej spoločnosti a liberálnej demokracie, ale potkaniari, ktorí za ľubozvučných rečí o národných záujmoch vedú davy do priepasti. Tých treba poraziť. Čím skôr, tým lepšie.
Keď hovorím čím skôr, myslím na vetu, ktorú pred Novembrom sformuloval Pavol Hoffman, po Novembri podpredseda Federálnej vlády zodpovedný za ekonomickú reformu. Znela (zhruba) takto: „Tento systém potrebuje nadkritické množstvo systémových zmien jediným úderom najneskôr zajtra.“
Ukázalo sa vtedy, že čosi podobné dokáže iba synergický efekt (spolupráca, súčinnosť) pestrých občianskych iniciatív a aktívnych jednotlivcov. Hovorili sme tomu vtedy ostrovy pozitívnej deviácie. Stalo sa a vznikla Verejnosť proti násiliu.
Dva razy však do rovnakej rieky nevstúpiš. Dnes sa šanca volá synergický efekt spojenectva politiky a občianskeho aktivizmu. Áno, za štandardných pomerov slúži občianska spoločnosť predovšetkým vyvažovaniu a dopĺňaniu politickej moci v oblastiach mimo jej kompetencie – napríklad v starostlivosti o marginalizované menšiny, svojpomoci a tak podobne.
Niet pochýb, že aktuálne opäť stojíme na prahu zmeny, ktorá sa týka ducha doby, v ktorej žijeme. A keďže žijeme v demokratickom politickom systéme, hovoríme o jeho inováciách, nie o systémovej zmene režimu.
Hovoríme napríklad o zápase s klientelizmom, korupciou, primitívnym populizmom. Ich nositeľmi sú predovšetkým súčasné mocenské inštitúcie štátu a ich top predstavitelia.
Pozície a roly v mocenských štruktúrach sú misia a prenechať ju potkaniarom je hriech proti slobode. Nebyť hriešnikom je však málo. Chce to aj zabehaným stereotypom zasadiť úder na solar plexus.
Tým by mohla byť popri zmene volebného systému, po ktorom volá napríklad Samuel Abrahám, predovšetkým zmena financovania politických strán, ako to opakovane a zatiaľ márne už roky presadzuje Pavol Frič. Ide prakticky o „triviálny“ úkon.
Slovo triviálny nie je v úvodzovkách náhodou. Na prijatie potrebnej legislatívnej zmeny je potrebná politická vôľa a politická sila. Mal ich napríklad Matovič, chvíľu pred posledným Ficom. Vieme, ako a na čo bola premárnená.
Ak sa nespojí vôľa občianskej spoločnosti s vôľou legitímnej moci, ktorá vzíde z najbližších slobodných volieb, budeme prešľapovať v bahne.
Šancou pre Slovensko bol názov vízie Verejnosti proti násiliu v čase jej zrodu. Dávali ho dohromady Peter Zajac a Martin Bútora. Dobré ráno, Slovensko bol vtedy volebný slogan.
Peter Zajac v roku 1996 vydal zbierku esejí pod názvom Sen o krajine. Sny sú navigáciou po ceste. Pokojne v tejto súvislosti používajme aj slovo nádej.
