Autor je spisovateľ a teológ
Ani polovica obyvateľov Slovenska by podľa nedávneho prieskumu nebola ochotná brániť svoju vlasť. Ľudí, ktorí tu žijú, pozerajú Zem spieva, chodia na festival do Východnej, sú hrdí na ľudové zvyklosti, ľudí, čo doma a v krčmách držia „našim chlapcom“, dookola pozerajú film o Paľovi Demitrovi a na otázku, či im viac chutí čínska chrumkavá kačica, alebo slovenská pečená, odpovedajú: samozrejme, „tá naša z Grobu.“
Ako si teda vysvetliť, že krajina, ktorá sa podľa českého spisovateľa a historika Pavla Kosatíka stala najúspešnejším politickým príbehom 20. storočia, krajina, ktorá svoju identitu a inštitúcie budovala na zvyškoch feudalizmu a nejasnom vzťahu k svätoštefanskej korune a Čechom, nie je ochotná brániť sa?
Rozbitie republiky – prvá ruská hybridná operácia
Korene tohto rozčarovania nie sú až také hlboké a nemajú nič spoločné s psychickými memečkami „lepších ľudí“ o našej údajnej otrockej povahe a byzantskej stope. Pochádzajú zo začiatku deväťdesiatych rokov, z čias, keď určovali formovanie staronového štátu dve postavy – Mikuláš Černák a Vladimír Mečiar.
Mečiar je strojca trucovitého rozhodnutia zničiť solídny pätnásťmiliónový štát v strednej Európe, ktorý už raz v dejinách ukázal, že je schopný byť robustnou ekonomickou a politickou silou.
Spätný pohľad na pôsobenie Vladimíra Mečiara a jeho českého kolegu Václava Klausa, predovšetkým pri hodnotení zničenia Česko-Slovenska, dnes dokonca navádza na myšlienku, či zánik spoločnej republiky nebol prvou úspešnou ruskou hybridnou operáciou v našom priestore, ktorý chcú Rusi, ako sami hovoria, vrátiť pred rok 1997, teda do čias, keď zanikla republika.
Charakter Mečiarovej Slovenskej republiky nevystihuje nič tak presne, ako atmosféra bezprávia a absolútneho násilia organizovaného zločinu, ktorého hlavnou postavou dodnes ostáva v kolektívnej pamäti masový vrah Mikuláš Černák, usilujúci sa v týchto dňoch o reštart.
Vraždy ľudí v baroch, streľba zo samopalov, nástražné výbušné systémy, desiatky a možno stovky mŕtvol, telá zakopané v poliach na juhu Slovenska, beštiálne vraždy v bare Fontána v Dunajskej Strede, odrezané hlavy v kvetináčoch, únosy dievčat, následne zneužívaných na poľovníckych chatách, formovali charakter a vnímanie Mečiarovho štátu, ktorý nielen nebol schopný sprievodné násilie svojho vzniku zastaviť, ale na mnohých úrovniach s ním fungoval v patologickej symbióze.
Rozpad štátu v priamom prenose
Kriminálny charakter Mečiarovho Slovenska, vyzdobený nevkusnými čerstvo privatizovanými kúpeľmi so sadrovými soškami gréckych bohýň, viedol k dovtedy nevídanému rozkladu viery v štát a k pochybnosti, či Slovensko vôbec existuje a ak áno, aký s ním majú plán.
Aj keď pripustíme aspoň zvyškovú dôveryhodnosť predstavy vzdelanejších autonomistov, ktorí vytvárali emancipačné alibi „utláčaného Slovenska“, zdá sa, že už aj oni uznali hlboký prepad, ktorého symbolom sa stalo Mečiarovo Slovensko.
O čom však hovoríme menej, je symbolické chápanie štátu ako nefunkčnej organizácie, ktorého podvedomé prejavy sa ukázali aj v prieskume o ochote ho brániť.
Akoby si ľudia zvykli, že tu máločo funguje tak, ako to funguje inde, akoby sme prijali, že je lepšie vybaviť si operáciu v Prahe, nespoliehať sa na nové liečivá a slovenské zdravotné poisťovne.
