Autor je právnik a bývalý spolupracovník Transparency International Slovensko
„Ešte raz sa ma to opýtaš, takú ti jeb...m, že sa nespamätáš,“ reagoval v roku 2009 Vladimír Mečiar na otázku reportéra TV JOJ, kde zobral peniaze na vilu Elektra.
Právo občanov na prístup k informáciám bolo síce formálne ukotvené v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky, ale na vykonávací zákon sme čakali veľmi dlho. Práve vyrovnanie sa s autokratickým spôsobom Mečiarovej vlády prinieslo aj zásadnú zmenu vo vzťahu medzi verejnou mocou a občanmi.
Bolo ňou prijatie zákona o slobodnom prístupe k informáciám 17. mája 2000. Poslanecký návrh pod vedením Jána Langoša, podporený iniciatívou Čo nie je tajné, je verejné, združujúcou viac ako stodvadsať mimovládnych organizácií s takmer stotisíc členmi a podporou právnikov Tomáša Kamenca a Vladimíra Pirošíka, ako aj ďalších významných osobností, priniesla moderné, užitočné a zásadné riešenie.
Neoddeliteľným a nevyhnutným predpokladom na zabezpečenie transparentnosti, efektívnosti a zodpovednosti verejných inštitúcií voči občanom je otvorený prístup k informáciám. Občania majú právo vedieť, ako verejní činitelia a inštitúcie rozhodujú, ako nakladajú s verejnými zdrojmi a akým spôsobom využívajú peniaze daňových poplatníkov.
Len informovaná verejnosť môže kontrolovať, aktívne sa zapájať do verejného diania a efektívne vyžadovať zodpovednosť od tých, ktorí spravujú veci verejné. Transparentnosť nie je len prostriedkom na predchádzanie korupcii, ale aj základným pilierom dôvery medzi občanmi a štátnou mocou.
Podstata transparentnosti je vyjadrená nárokom na prístup k informáciám, ktoré má orgán verejnej moci k dispozícii, okrem tých, ktoré sú zákonom vylúčené.
„Dvestojedenástka“, teda zákon o slobodnom prístupe k informáciám, sa stala kľúčovým a každodenným nástrojom nielen pre investigatívnych novinárov, ale aj pre mimovládne organizácie, občianskych aktivistov a všetkých angažovaných občanov, ktorí sa zaujímajú o fungovanie verejnej správy. Vďaka tomuto zákonu získali účinný prostriedok na kontrolu moci a odhaľovanie chýb či netransparentného nakladania s verejnými zdrojmi.
Princípy otvorenosti si osvojili aj orgány verejnej moci. Mnohé inštitúcie sa naučili so zákonom pracovať a pochopili jeho význam nielen ako právnej povinnosti, ale aj ako nástroja na budovanie dôvery verejnosti. Zverejňovanie informácií o ich činnosti sa tak stalo bežnou súčasťou ich fungovania.
Posun od poskytovania informácií na vyžiadanie k proaktívnej transparentnosti predstavuje významný krok vpred v otvorenom vládnutí a posilňuje demokratické princípy v každodennej praxi.
Príbeh zákona o slobodnom prístupe k informáciám predstavuje jeden z najvýraznejších úspechov v budovaní a upevňovaní právneho štátu na Slovensku. Stal sa dôležitým pilierom transparentnosti verejnej správy a napriek viacerým novelizáciám si zachoval silu a význam.
Je dôležité si uvedomovať a pripomínať, že história nášho stále pomerne mladého samostatného štátu nie je len sledom káuz, zlyhaní či sklamaní. Sú v nej aj pozitívne príbehy, ktoré dokazujú, že občianska spoločnosť a politická reprezentácia dokážu spolupracovať v prospech verejného záujmu.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, nazývaný jednoducho „infozákon“, je príkladom úspechu, na ktorý môžeme byť hrdí, bez ohľadu na politické presvedčenie. Je to výsledok spoločného úsilia naprieč politickým spektrom, ako aj vytrvalého tlaku a práce občianskej spoločnosti, novinárov a aktívnych občanov.
