Autor je právnik a bývalý spolupracovník Transparency International Slovensko
„Ešte raz sa ma to opýtaš, takú ti jeb...m, že sa nespamätáš,“ reagoval v roku 2009 Vladimír Mečiar na otázku reportéra TV JOJ, kde zobral peniaze na vilu Elektra.
Právo občanov na prístup k informáciám bolo síce formálne ukotvené v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky, ale na vykonávací zákon sme čakali veľmi dlho. Práve vyrovnanie sa s autokratickým spôsobom Mečiarovej vlády prinieslo aj zásadnú zmenu vo vzťahu medzi verejnou mocou a občanmi.
Bolo ňou prijatie zákona o slobodnom prístupe k informáciám 17. mája 2000. Poslanecký návrh pod vedením Jána Langoša, podporený iniciatívou Čo nie je tajné, je verejné, združujúcou viac ako stodvadsať mimovládnych organizácií s takmer stotisíc členmi a podporou právnikov Tomáša Kamenca a Vladimíra Pirošíka, ako aj ďalších významných osobností, priniesla moderné, užitočné a zásadné riešenie.
Neoddeliteľným a nevyhnutným predpokladom na zabezpečenie transparentnosti, efektívnosti a zodpovednosti verejných inštitúcií voči občanom je otvorený prístup k informáciám. Občania majú právo vedieť, ako verejní činitelia a inštitúcie rozhodujú, ako nakladajú s verejnými zdrojmi a akým spôsobom využívajú peniaze daňových poplatníkov.
Len informovaná verejnosť môže kontrolovať, aktívne sa zapájať do verejného diania a efektívne vyžadovať zodpovednosť od tých, ktorí spravujú veci verejné. Transparentnosť nie je len prostriedkom na predchádzanie korupcii, ale aj základným pilierom dôvery medzi občanmi a štátnou mocou.
