Autor bol riaditeľom Slovenského národného divadla, je členom platformy Otvorená Kultúra! a manažérom Medzinárodnej konferencie Otvorená Kultúra!.
Máloktorý súčasný politik má toľko sebavedomia ako ministerka kultúry Martina Šimkovičová. Napriek spúšti, ktorá za ňou ostáva, napriek nespočetným protestom výtvarníkov, divadelníkov, folkloristov či širokej verejnosti, napriek dvom dvestotisícovým petíciám za jej odstúpenie, nulovej podpore od akejkoľvek relevantnej osobnosti slovenskej kultúry a aj napriek medzinárodnej hanbe, ona sa usmieva do kamier Smotánky v Slovenskom národnom divadle a popri tom velebí štatistiky návštevnosti a blúzni o kultúrnom rozkvete.
Realita je pritom opačná. Zatiaľ čo sa Šimkovičová snaží verejnosti predať kultúru v ligotavej pozlátke, prebieha demontáž kultúrneho systému tak rýchlo, že aj Orbán by zbledol závisťou.
Vitajte na Slovensku
V Maďarsku to trvalo roky – na Slovensku sa to deje v priebehu mesiacov. V Budapešti si štát kúpil lojalitu umelcov a inštitúcií veľkorysým financovaním, ktoré je podmienené poslušnosťou. Čím konformnejší umelec, tým plnší grantový účet. Čím tichšia inštitúcia, tým väčší rozpočet.
Nezávislá kultúra? Odstrihnutá, de facto vyhladená. Činohra maďarského národného divadla? Namiesto údernej kritiky a nastavenia zrkadla zostala iba dekorácia. Oddych. Vypnutie hlavy. Alebo výstižnejšie povedané – mozgu. Tu nemusíte rozmýšľať, ideálne nerozmýšľajte nikdy.
Na Slovensku sa ten istý scenár odohráva v rýchlejšom tempe a ešte s väčšou intenzitou. Ministerka kultúry vyhlasuje, že divadlo má byť len oddychový program a verejný priestor vyčistí od LGBTIQ+ tém.
Jej nominantka na čele Slovenského národného divadla Zuzana Ťapáková poslušne plní zadania – SND najprv neuzavrie zmluvu s festivalom Drama Queer, potom odignoruje žiadosť o reprízy oceňovanej opery Příhody Lišky Bystroušky, lebo vraj obsahuje lesbické scény. Namiesto toho počúvame smiešne výhovorky a kultúrne alibi pre bigotnosť.
Ministerstvo kultúry ako buldozér hlava-nehlava ničí vlastné inštitúcie. Čo mu nezapadne do línie, zrovná so zemou.
Fond na podporu umenia? Paralyzovaný. Audiovizuálny fond? Pod kontrolou. STVR? Politická hlásna trúba, bez loga, zato s predvoleným názorom.
Slovenská národná galéria? Rozbitá. Slovenské národné múzeum? Pod vedením človeka bez skúseností. Slovenské národné divadlo? V účtovnom chaose, čelí pokutám. Pamiatkový úrad? Vyčistený od odborníkov. Slovenské literárne centrum? Hanba v zahraničí, chaos doma.
A samotný úrad ministerstva? Namiesto kultúrnej politiky sa tam predvádzajú kozmetické služby. Zdá sa vám to absurdné? Vitajte na Slovensku.
Neschopní, ale lojálni
Martina Šimkovičová dosadzuje na čelo kultúrnych inštitúcií neschopných, ale lojálnych ľudí. Tí neváhajú meniť odborné tímy za svojich kamarátov a budovať z erbových kultúrnych inštitúcií ideologické nástroje.
Dobrým príkladom je šéfka Slovenského národného múzea Andrea Predajňová. So sebou si priniesla kamarátky ako z vianočného večierka – jednu posadila na čelo Múzea Betliar, druhú na jeho administratívu a tretiu na marketing. Pýtate sa, kde je odbornosť? Tá nehrá rolu!
Umelecká a tvorivá sloboda sa mení na frašku. Kritickým a nezávislým divadlám štát škrtá granty, akoby išlo o daň za slobodu prejavu.
Šimkovičovej nominanti v Rade FPU zablokovali podporu projektom oceňovaných režisérok, ktoré dlhodobo tvoria kvalitné inscenácie s presahom – Mária Danadová, Monika Kováčová, Alžbeta Vrzgula, Iveta Ditte Jurčová, Mária Piatriková, Veronika Malgot, Klaudyna Rozhin, Veronika Trokšiarová, Jana Wernerová, Júlia Rázusová. Zmizli granty na inscenácie pre deti a mládež, ako aj projekty o živote LGBTI+ ľudí.
Odkaz? Umenie má byť poslušné a neviditeľné. Všetko ostatné je na odstrel.
A čo je na tom najdesivejšie? Že nejde len o Slovensko. Európa to vie. A vie aj to, že Robert Fico sa inšpiruje nielen Viktorom Orbánom, ale už aj Vladimirom Putinom. Vie, že to, čo sa deje u nás, je len predvoj – signál pre všetkých populistov, že kultúru možno ovládnuť, pokoriť a pretvoriť na nástroj propagandy.
Snaha vyhladiť kultúru v celej Európe
Aj preto vznikla v septembri 2024 medzinárodná iniciatíva Resistance Now, ktorú odštartoval Milo Rau, významný režisér a umelecký riaditeľ Wiener Festwochen. Prostredníctvom tejto iniciatívy adresoval otvorený list Európskemu parlamentu, v ktorom stovky európskych umelcov a zástupcov kultúrnych inštitúcií varujú pred krízou, ktorá sa začína šíriť naprieč celou Európskou úniou.
Nejde len o Maďarsko či Slovensko. V Holandsku, Rakúsku, Francúzsku aj Nemecku sa nájdu politici, ktorí otvorene hovoria o „zastavení progresívnej kultúry“. Čo tým myslia? Všetko, čo nie je folklórny súbor alebo miestna dychovka.
Umenie, ktoré sa pýta. Umenie, ktoré kritizuje. Umenie, ktoré je inkluzívne, pestré, drzé, odvážne. To, ktoré bez príkras zrkadlí spoločnosť. Často ironicky, so zveličením aj kruto, no vždy výstižne.
V Bulharsku ultranacionalisti fyzicky zabránili divákom vstúpiť do národného divadla. V Rakúsku FPÖ otvorene hrozí škrtmi. V Holandsku Wilders, vo Francúzsku Le Penová, v Nemecku AfD – všetci sa chystajú „očistiť“ kultúru.
Už nejde o výnimky. Ide o strategickú, organizovanú snahu vyhladiť rozmanitú slobodu európskej kultúry a nahradiť ju autoritatívne podkutou, „tradičnou“ verziou.
List Resistance Now varuje: „Kultúra v Európe čelí kríze. Tam, kde mizne otvorená, nepolitická a cezhraničná kultúra, tam napokon zaniká aj samotný európsky projekt jednoty a mieru.“
Kultúrne inštitúcie sú podľa signatárov systematicky ovládané cez lojálnych úradníkov alebo likvidované finančnou podvýživou. Umelci sa autocenzurujú, vzduch hustne, strach rastie.
Akt sebaobrany
Aj práve preto organizujeme Medzinárodnú konferenciu Otvorená Kultúra! – na Slovensku, v Bratislave, v čase, keď je to najviac potrebné. Prídu zástupcovia najvýznamnejších európskych kultúrnych organizácií. Nie na výlet, ale preto, že chápu vážnosť situácie.
Neprichádzajú „office manažéri“, ale prezidentky európskych platforiem, odborníci na občianske práva, primátori európskych miest aj riaditelia najväčších kultúrnych inštitúcií. Nie je to gesto solidarity, ale akt sebaobrany. Lebo vedia, že ak sa kultúra zlomí u nás, oni budú ďalší na rade.
Problém nie je len slovenský, je systémový. Prvýkrát od druhej svetovej vojny zažívame, že politickí lídri otvorene označujú súčasné umenie za dekadentné, amorálne, nebezpečné.
Kladú akési „rovná sa“ medzi kritickým pohľadom a „politikárčením“. Každý umelec, ktorý sa vyjadrí k spoločnosti, je okamžite diskvalifikovaný ako „aktivista“. Stačí málo – povedať nahlas, čo si myslíte, a z umelcov sa stávajú nepriatelia štátu, ktorí šíria nenávisť a podnecujú agresiu.
Zatiaľ čo ministerstvo kultúry pod zámienkou presadzovania ultranacionalistických hodnôt buduje kulisy falošnej tradičnej kultúry a mýtov ako z lacného propagandistického filmu, do verejného priestoru sa bez hanby pretláčajú homofóbne, xenofóbne a mizogýnne postoje.
Feminizmus? Vraj totalitná ideológia. Súčasné umenie? Hrozba pre národ. Maliar Andrej Dúbravský? Neprípustný. Fotografka Dorota Holubová? Nežiadaná. Vizuálni umelci Monika a Bohuš Kubinskí? Nechutní. Herec Ľuboš Kostelný? Pozor, šikanuje ministerku!
Všetci títo ľudia sa dostali na akýsi neoficiálny blacklist kultúrnych nepriateľov štátu. A ako bonus – umelkyňa Ilona Németh si za „zločin“ iniciovania výzvy na odstúpenie ministerky odkrútila nie jeden, ale hneď niekoľko policajných výsluchov.
Predvolaná na políciu bola aj študentka VŠVU – lebo si dovolila priniesť na performatívnu akciu truhlu. Spisovateľ Michal Hvorecký? Aj ten už bol vypočúvaný, pretože si dovolil použiť slovo „neofašistka“.
Bratislavská deklarácia
Všetko by to bolo na smiech, keby to nebolo tak desivo blízke reálnemu modelu „zvrhlého umenia“ z nacistického Nemecka. Áno, v roku 2025 a v členskej krajine EÚ. V štáte, v ktorom Ústava SR stále garantuje slobodu umenia. Len asi nie všetkým.
Dnes na Slovensku zvádzame boj o slobodu umenia, ktorý nesmieme prehrať. Aj preto na záver konferencie predstavíme Bratislavskú deklaráciu – apel adresovaný Európskemu parlamentu a Európskej komisii.
Žiadame legislatívny rámec, ktorý ochráni slobodu umenia a slobodu prejavu v celej EÚ. Nie ako formalitu, ale ako existenčnú nutnosť.
Kultúra je barometrom demokracie. Na Slovensku už ukazuje búrku.
