Autor je umelec a publicista
Zadržanie neonacistov zo skupiny, ktorá zrejme stála za prípadmi pouličného násilia v Bratislave, je dobrou správou nielen preto, že polícia robila svoju prácu. Dôležité je aj to, že to urobila demonštratívnym spôsobom a akciu s názvom Valhalla náležite spropagovala na sociálnych sieťach a v médiách. To môže byť signál, že vládna garnitúra nechce byť priamo spájaná s najextrémnejšími prejavmi krajne pravicovej ideológie.
Iste, mohli by sme si povedať, že práca polície nie je zásluhou politických elít a v normálnej krajine by sme ju od vládnej moci oddeľovali. V situácii, keď sa minister vnútra netají tým, že prostredníctvom zásahov do Policajného zboru uskutočňuje svoje politické zámery, sa na vec pozeráme inak.
Slovensko prežilo najhoršie obdobie neonacistického násilia v deväťdesiatych rokoch. Bol to výsledok najmä dvoch faktorov. Celkovej spoločenskej nálady, ktorú vytvárala vtedajšia moc, a benevolentného prístupu polície k páchateľom.
Pokiaľ ide o prvý faktor, spoločenské nálady začínajú skutočne pripomínať deväťdesiate roky. Šírenie nenávisti voči politickým oponentom a menšinám, vytváranie vnútorného nepriateľa a ukazovanie na protislovenské záujmy sa stalo nástrojom výkonu vládnej politiky. To ovplyvňuje celú spoločnosť a podporuje aj radikálne prúdy.
Napriek tomu zatiaľ nie sme svedkami toho, že by štát dával týmto prúdom voľnú ruku v terorizovaní ideových oponentov, ako to bolo v minulosti. V deväťdesiatych rokoch bolo bežné, že obete neonacistického násilia sa namiesto pomoci od polície dočkali iba ďalšieho šikanovania ako „protislovenské živly“.
Pouliční bitkári boli beztrestní a slúžili ako predĺžená ruka nacionalistickej ideológie, ktorá riadila štát. To sa zatiaľ nedeje, o čom svedčí aj policajná akcia v Bratislave.
Ak píšeme zatiaľ, máme na to dôvody. Popri tom, ako sa samotný Robert Fico posúva do stále extrémnejších polôh, Smeru rastie potenciálny koaličný partner Republika, ktorá má neonacistickú a násilnícku minulosť v DNA. Čo všetko by bol Robert Fico ochotný obetovať, aby sa s pomocou Republiky udržal pri moci, môžeme iba hádať, ale na jeho zábrany sa spoliehať nemožno.
Na erupciu neonacistického násilia a pouličného teroru pritom nie je potrebné, aby ho politické špičky priamo iniciovali. Stačí, ak vyšlú do spoločnosti signál, kto je nepriateľ, a do Policajného zboru inštrukciu, že riešenie extrémizmu nie je prioritou. Pouliční bitkári už budú sami vedieť, čo robiť.
Preto akciu Valhalla chválime a postup polície voči neonacistom budeme aj naďalej pozorne sledovať ako dôležitý indikátor stavu spoločnosti.
