
Ak sa niekto rozhodoval na základe prvých pár viet prejavu prezidenta Petra Pellegriniho o stave republiky, možno ho ani nedopočúval a nedopracoval sa k zásadnejším odkazom.
Aj keď začal sľubom, že nebude opakovať floskuly, ktoré počúvame v každej politickej debate, začal zdôrazňovaním, že prezidentský palác nebude „ani ďalším koaličným partnerom, ani hniezdom opozičného odporu“, ale bude pomáhať tvoriť dlhodobú víziu naprieč politickým spektrom, „aby sa hľadali spoločné východiská prosperity“.
Okamžite sa vynára otázka, ako chce prezident budovať víziu s vládou, ktorá z celkového času svojho doterajšieho vládnutia najviac venovala svojmu politickému prežitiu a útokom na opozíciu: uspokojovaním koaličných rebelov a vydieračov, pretláčaním účelovej legislatívy, či už v trestnom práve, na podmanenie verejnoprávnej televízie alebo na zastrašenie mimovládok.
Prezident síce ohmatáva jeden z hlavných problémov spoločnosti – politici neriešia skutočné problémy ľudí, núkajú zástupné témy, burcujú emócie a vnášajú do politiky nenávisť –, ale akoby sa spoliehal na to, že každá časť jeho obecenstva si do vzorca vinníkov doplní politikov podľa svojich preferencií.
Nenávisť sa nerodí len tak
Prezidentský palác však nie je tak ďaleko od Úradu vlády, aby Pellegrini nevnímal, že hnev, pomsta a vyvolávanie strachu je základná taktika komunikácie predsedu vlády. Zúčastnil sa na zasadaní bezpečnostnej rady štátu k puču, ktorý sa nikdy nekonal, počul Roberta Fica hovoriť o tom, že médiá a opozícia podnecovali atentátnika.
Pripusťme, že nesleduje profil Ľuboša Blahu alebo Daniela Bombica, ale médiá o nich pomerne často písali a niektoré ich prejavy sa k Pellegrinimu určite dostali. Politika nenávisti sa nedá zastaviť apelom, aby sme sa navzájom znášali. Začína sa tým, že prezident sa veľmi konkrétne ohradí voči veľmi konkrétnym prejavom takejto nenávisti.
Samozrejme, treba oceniť Pellegriniho apel, aby sme sa nepozerali na druhých zhora z akéhokoľvek dôvodu: „Pretože sú iní ako my, pretože vyrástli v inom prostredí, pretože sú inej rasy, vierovyznania či sexuálnej orientácie, alebo pochádzajú z inej sociálnej vrstvy.“ Obrovskú silu by takýto apel nabral, keby ho prezident zopakoval, napríklad pri niektorých verbálnych útokoch na ženy, sexuálne menšiny, Rómov alebo napríklad aj utečencov z Ukrajiny.

Pozerajme sa na Západ
Je dôležité, že prezident pripomenul Robertovi Ficovi, že Západ nie je len jednou zo štyroch svetových strán, ale je pre nás najdôležitejší. Môžeme mu zatlieskať aj pre štatistiku, na ktorú náruživí návštevníci Moskvy často zabúdajú: 89 percent všetkých investícií prichádza na Slovensko z Európskej únie a 78 percent celého slovenského vývozu smeruje do členských štátov Únie.
Lenže Pellegrini chce hovoriť o Západe tak, že len povrchne spomenie vojnu na Ukrajine, že nepomenuje otvorene, čo narúša dôveru medzi Západom a Slovenskom. A to sa naozaj nedá. Nemôžeme hovoriť o našich spojencoch bez toho, aby sme pomenovali, kto im každou návštevou Vladimira Putina vráža nôž do chrbta.