Autor je analytik, text je súkromným názorom autora
Jednou z najčastejšie opakovaných tém v diskusii o verejných politikách počas štvrtej vlády Roberta Fica je jeho snaha limitovať druhý dôchodkový pilier alebo prostriedky z neho využiť na plátanie rozpočtového deficitu.
Táto debata sa deje nielen v kontexte známej averzie predsedu vlády k druhému pilieru, ale aj k udržiavaniu platieb z prvého piliera pre kľúčové voličské segmenty vládnej koalície na úrovniach, ktoré už dnes spôsobujú rozpočtové problémy a v horizonte niekoľkých dekád sú finančne neudržateľné.
Už prvá vlna konsolidácie si vyžiadala zníženie príspevkov do druhého piliera a každý týždeň je v médiách nová správa o ďalšom znížení v nasledujúcej vlne, pretože len na trináste dôchodky bude tento rok potrebných vyše deväťsto miliónov eur.
O druhom pilieri by sme si však mali povedať krutú pravdu: v jeho súčasnej podobe nefungoval a bol dlhodobo neudržateľný.
Bez politickej zhody, s vysokými poplatkami a nízkymi výnosmi bolo len otázkou času, ako dlho vydrží. Namiesto kričania, ako nám Fico kradne dôchodky, by sme mali diskutovať, a opozičné strany by mali pripraviť alternatívu k tomu, ako by sa dali ciele druhého piliera dosiahnuť.
Prvotný hriech
Základným problémom druhého piliera je nedostatok politického konsenzu, ktorý vychádza z jeho ideologického charakteru. Napriek obdivuhodnej práci, ktorú na ňom a jeho opravách urobili v posledných dvoch dekádach technokrati ako Ľudovít Ódor, ani oni nemohli zmeniť to, ako bol pôvodne vytvorený.
Investovanie cez štruktúru dôchodkových správcovských spoločností s absurdne vysokými poplatkami, mimoriadne konzervatívnymi stratégiami a so zle nastavenou východiskovou pozíciou pre väčšinu sporiteľov je len jedna časť problému.
Hlavnou je podstata súkromného sporenia cez individuálne sporiace účty na globálnych finančných trhoch. Príliš veľká časť sporiteľov z nižších príjmových skupín a neistých zamestnaní nemala veľkú šancu nasporiť čiastky, ktoré by im mohli zabezpečiť dostatočné platby na dôchodku.
Zásluhovosť, o ktorú sa dizajn druhého piliera opieral, vychádza z predstavy meritokratickej spoločnosti, v ktorej je individuálny úspech otázkou schopností a snahy jednotlivca, a nie komplexnej súhry okolností, kultúrneho a sociálneho kapitálu v mladej trhovej ekonomike.
Ak mala byť zásluhovosť motivačnou na trhu práce, s čím ako s princípom súhlasím, v realite mnohých odstrašila a odcudzila. Z druhého piliera sa stala dôchodková verzia záchranného člna, na ktorom z potápajúceho sa mesta odplávajú bohatší pasažieri, kým chudobnejším zostáva čoraz menej v priebežnom prvom pilieri.
Jednoduchou námietkou by mohlo byť, že druhý pilier by mohol existovať, keby naň Robert Fico od začiatku neútočil a počas svojich vlád ho opakovane nekazil otváraním či zmenou podmienok.
To je podstatou tejto kritiky – keby bol druhý pilier vytvorený lepšie a spravodlivejšie, bol by výhodný pre väčšinu ľudí a tým aj politicky udržateľný. Namiesto toho sa stal ľahkým terčom pre Roberta Fica a jeho nepochybný talent identifikovať témy, vďaka ktorým vie vyhrávať voľby a udržiavať moc.
Problémom nie je investovanie
To, že model dnešného druhého piliera nefunguje v kontexte ekonomiky našej príjmovej a rozvojovej úrovne, vieme aj vďaka mnohým príkladom zo zahraničia. Česko a Maďarsko podobný druhý pilier mali, no zrušili ho pre nedostatok politickej zhody.
