Autor je analytik, text je súkromným názorom autora
Jednou z najčastejšie opakovaných tém v diskusii o verejných politikách počas štvrtej vlády Roberta Fica je jeho snaha limitovať druhý dôchodkový pilier alebo prostriedky z neho využiť na plátanie rozpočtového deficitu.
Táto debata sa deje nielen v kontexte známej averzie predsedu vlády k druhému pilieru, ale aj k udržiavaniu platieb z prvého piliera pre kľúčové voličské segmenty vládnej koalície na úrovniach, ktoré už dnes spôsobujú rozpočtové problémy a v horizonte niekoľkých dekád sú finančne neudržateľné.
Už prvá vlna konsolidácie si vyžiadala zníženie príspevkov do druhého piliera a každý týždeň je v médiách nová správa o ďalšom znížení v nasledujúcej vlne, pretože len na trináste dôchodky bude tento rok potrebných vyše deväťsto miliónov eur.
O druhom pilieri by sme si však mali povedať krutú pravdu: v jeho súčasnej podobe nefungoval a bol dlhodobo neudržateľný.
Bez politickej zhody, s vysokými poplatkami a nízkymi výnosmi bolo len otázkou času, ako dlho vydrží. Namiesto kričania, ako nám Fico kradne dôchodky, by sme mali diskutovať, a opozičné strany by mali pripraviť alternatívu k tomu, ako by sa dali ciele druhého piliera dosiahnuť.
Prvotný hriech
Základným problémom druhého piliera je nedostatok politického konsenzu, ktorý vychádza z jeho ideologického charakteru. Napriek obdivuhodnej práci, ktorú na ňom a jeho opravách urobili v posledných dvoch dekádach technokrati ako Ľudovít Ódor, ani oni nemohli zmeniť to, ako bol pôvodne vytvorený.
Investovanie cez štruktúru dôchodkových správcovských spoločností s absurdne vysokými poplatkami, mimoriadne konzervatívnymi stratégiami a so zle nastavenou východiskovou pozíciou pre väčšinu sporiteľov je len jedna časť problému.
Hlavnou je podstata súkromného sporenia cez individuálne sporiace účty na globálnych finančných trhoch. Príliš veľká časť sporiteľov z nižších príjmových skupín a neistých zamestnaní nemala veľkú šancu nasporiť čiastky, ktoré by im mohli zabezpečiť dostatočné platby na dôchodku.
Zásluhovosť, o ktorú sa dizajn druhého piliera opieral, vychádza z predstavy meritokratickej spoločnosti, v ktorej je individuálny úspech otázkou schopností a snahy jednotlivca, a nie komplexnej súhry okolností, kultúrneho a sociálneho kapitálu v mladej trhovej ekonomike.
Ak mala byť zásluhovosť motivačnou na trhu práce, s čím ako s princípom súhlasím, v realite mnohých odstrašila a odcudzila. Z druhého piliera sa stala dôchodková verzia záchranného člna, na ktorom z potápajúceho sa mesta odplávajú bohatší pasažieri, kým chudobnejším zostáva čoraz menej v priebežnom prvom pilieri.
Jednoduchou námietkou by mohlo byť, že druhý pilier by mohol existovať, keby naň Robert Fico od začiatku neútočil a počas svojich vlád ho opakovane nekazil otváraním či zmenou podmienok.
To je podstatou tejto kritiky – keby bol druhý pilier vytvorený lepšie a spravodlivejšie, bol by výhodný pre väčšinu ľudí a tým aj politicky udržateľný. Namiesto toho sa stal ľahkým terčom pre Roberta Fica a jeho nepochybný talent identifikovať témy, vďaka ktorým vie vyhrávať voľby a udržiavať moc.
Problémom nie je investovanie
To, že model dnešného druhého piliera nefunguje v kontexte ekonomiky našej príjmovej a rozvojovej úrovne, vieme aj vďaka mnohým príkladom zo zahraničia. Česko a Maďarsko podobný druhý pilier mali, no zrušili ho pre nedostatok politickej zhody.
Čilský dôchodkový systém, ktorým sa pri jeho reforme inšpiroval minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník, je dnes všeobecne považovaný za zlyhanie, keďže k nemu musí štát už takmer dvadsať rokov doplácať dodatočný príspevok, aby udržiaval minimálne dôchodky aspoň nad úrovňou chudoby. Nízke dôchodky boli jednou z hlavných príčin najväčších protestov v dejinách Čile v roku 2019.
Chybou nie je investovanie ako súčasť dôchodkového sporenia, to funguje v mnohých štátoch sveta. Problémom sú skôr očakávania, že výnosy ľudí sporiacich z relatívne nízkych platov v rozvíjajúcich sa ekonomikách budú schopné zabezpečiť dostatočný príjem bez nutnosti solidárneho dofinancovania od ľudí s vyššími príjmami.
Slovensko potrebuje mechanizmus, ktorý bude vyvažovať priebežný dôchodkový pilier. Realitou totiž je, že okolo roku 2060 (teda približne v čase, keď autor textu dosiahne štandardný dôchodkový vek) bude na jedného dôchodcu pracovať len 1,6 aktívneho platiteľa do systému. Z priebežného piliera tak bude možné vyplácať príliš nízku sumu na to, aby sa z nej dalo reálne vyžiť.
Lepšie modely
Úlohou druhého piliera, nie pre individuálneho sporiteľa, ale pre systém ako celok, mala byť diverzifikácia príjmov a kompenzovanie potenciálneho spomalenia rastu slovenskej ekonomiky, od ktorého závisí prvý pilier, rastom globálnej ekonomiky.
Sporitelia však boli vystavení inému druhu rizika – načasovaniu odchodu do dôchodku v súlade s globálnymi finančnými cyklami. Spolu s ostatnými prvkami systému to prehlbovalo neistotu o konečnej výške dôchodkov.
Možnou alternatívou pre dnešnú situáciu je istý technokratický fix, ku ktorému smerujeme posledných pätnásť rokov. Napríklad zákonom definované maximálne poplatky, predvolené investičné stratégie alebo, keby na to bola politická vôľa, zvýšenie veku odchodu do dôchodku. No žiadne z týchto riešení by nevyriešilo hlavný politický problém, na ktorom druhý pilier stojí.
Skutočnou alternatívou by mala byť paradigmatická zmena. Napríklad vybudovaním verejného dôchodkového fondu, ktorý by bol investovaný tak globálne na finančných, verejne obchodovaných, trhoch, ako aj v „reálnej ekonomike“ cez investície do súkromných trhov (private equity alebo rizikového kapitálu).
Nedávna zmena zákona o dôchodkovom sporení dovolila dôchodkovým správcovským spoločnostiam nakupovať do istej limitovanej miery aj dlhopisy na financovanie verejnoprospešných projektov v dopravnej, sociálnej alebo environmentálnej infraštruktúre. To však neznamená, že peniaze do týchto projektov, povedzme nemocníc a diaľnic, naozaj pôjdu. Dlhopisy ako také sú aj tak len veľmi pasívnym nástrojom.
Verejné dôchodkové fondy sú v západnom svete bežné a niektoré z nich sa považujú za zlaté štandardy investovania, napríklad kanadské fondy zamestnancov verejného sektora v rámci provincií, dánsky ATP či novozélandský alebo austrálsky Super fond. Každý z týchto systémov funguje inak a ich spravovanie je náročné, podstatné však je, že sú funkčnejšie ako náš model vychádzajúci z naivnej predstavy o sporiteľovi.
Ak sú podobné fondy dobre riadené, a to platí tak pre dôchodkové fondy, ako aj pre fondy univerzít či nadácií, môžu mať lepšie výnosy, ako keď sa spoliehajú len na investovanie na burze alebo ak hádžu všetku zodpovednosť na sporiteľa. Navyše sa v rámci nich dá vyvažovať zásluhovosť a solidarita.
Nech už bude reforma akékoľvek, musí poskytnúť skutočnú alternatívu, a nielen obranu nepopulárneho statusu quo.
