Autor je poslanec NR SR a podpredseda Progresívneho Slovenska
Zistilo sa, že na petržalskom úrade pod vedením Jána Hrčku došlo k závažnej chybe. Nie hocijakej – mestská časť prišla o 2,7 milióna eur. Starosta o tom mal vedieť, trestuhodne mu to však uniklo. Následne spolupracoval s políciou, prispel k odhaleniu a dobrovoľne sa vzdal funkcie.

Ak prijmeme argument, že Ján Hrčka skutočne netušil o konaní svojho zamestnanca, ktorý si na približne sto päťdesiat svojich účtov viac ako dva roky posielal státisíce eur, jeho odstúpenie bolo namieste. Keby sa príbeh skončil tu, neoslavovali by sme síce hrdinský boj proti korupcii, no mohli by sme hovoriť aspoň o geste politickej zodpovednosti. O záblesku politickej kultúry.
Problém však nastáva vo chvíli, keď sa politický príbeh Jána Hrčku týmto nekončí. Mestská časť pod jeho, hoci už končiacim, vedením iniciuje petíciu na podporu odchádzajúceho starostu a v kuloároch sa špekuluje o jeho ďalších politických ambíciách.
Lebo, a to treba zdôrazniť, toto nie je príbeh hrdinu. Je to exemplárny príklad manažérskeho zlyhania, za ktoré treba vyvodiť nielen politickú, ale aj trestnoprávnu zodpovednosť.
Petržalka ako veľká firma: lekcia z manažmentu
Trestnoprávnu zodpovednosť ponechajme na orgány činné v trestnom konaní. Oveľa naliehavejšie vnímam politickú, pretože práve táto kauza ilustruje, prečo mnohí voliči tak ľahko podľahnú vábeniu politikov, ktorí sľubujú, že silou svojej osobnosti vyriešia všetky problémy. A zároveň ukazuje, prečo sa podobné príbehy tak často končia trpkým sklamaním – žiaľ, nielen na komunálnej úrovni.
Nechcem zbytočne psychologizovať, ale som presvedčený, že Ján Hrčka nastupoval v roku 2019 do funkcie starostu s dobrými úmyslami. Deklaroval boj proti plytvaniu a sľuboval, že na všetko osobne dohliadne. On! Osobne! A práve tu tkvie koreň problému.
Petržalka nie je len najväčším sídliskom v strednej Európe; keby bola samostatným mestom, patrila by k trom najväčším na Slovensku. Je to skrátka byrokratický kolos s takmer tisíckou zamestnancov.
Hrčka sa tento kolos rozhodol riadiť mikromanažmentom. Chcel mať pod kontrolou každú jednu faktúru, čo je však pri takomto rozsahu absolútne nerealizovateľné. Pri takomto prístupe musia starostovi zákonite uniknúť mnohé, často oveľa dôležitejšie procesy než tie, ktoré mu pristanú na stole. V tomto konkrétnom prípade mali tie „dôležitejšie“ procesy cenovku 2,7 milióna eur.
Kľúčom k efektívnemu riadeniu takýchto rozsiahlych organizácií je, rovnako ako v úspešných firmách, profesionalizácia a jasné delegovanie právomocí a zodpovednosti. V podnikateľskom svete by Petržalka patrila k veľkým zamestnávateľom, kde má generálny riaditeľ vybudovanú sieť podriadených manažérov, ktorí zodpovedajú za svoje úseky a nesú za ne plnú zodpovednosť.
Premárnená príležitosť na zmenu
Keď dnes Ján Hrčka ukazuje prstom na iných, v skutočnosti tým len potvrdzuje, že kľúčovú – manažérsku – časť svojho pôsobenia na čele Petržalky fatálne zanedbal. Pritom stačilo málo a veci mohli dopadnúť úplne inak. Už pred dvoma rokmi navrhovali miestni poslanci za Progresívne Slovensko a Team Bratislava v petržalskom zastupiteľstve vykonanie kontroly vyplácaných miezd. Starostov klub bol proti a ku kontrole nikdy nedošlo.
Petržalka je v tomto zmysle Slovenskom v malom. Príliš mnoho voličov sa stále spolieha na charizmatické osobnosti a „silných lídrov“, zatiaľ čo krajina bytostne potrebuje funkčné, transparentné a dôsledne kontrolované inštitúcie, ktoré slúžia občanom. Vždy sa môže nájsť jednotlivec s nekalými úmyslami, no jeho odhalenie nesmie trvať roky a stáť daňových poplatníkov milióny.
Že budovanie pevných inštitúcií neznie tak atraktívne ako prísľub „záchrancu“, ktorý na všetko osobne dozrie a všetko sám vyrieši? Samozrejme. Účinná a zodpovedná politika však nie je vždy totožná s prvoplánovými heslami na bilbordoch.
Dôsledky: viac než len politická zodpovednosť
Neviem, či má Ján Hrčka ešte politické ambície. Znepokojujú ma však hlasy, ktoré tvrdia, že svojím dobrovoľným odstúpením vlastne preukázal kvality potrebné na ďalšie politické pôsobenie, napríklad na post primátora. Áno, zachoval sa spôsobom, aký je bežný u politikov vo vyspelých demokratických štátoch, keď sa ukáže pochybenie ich podriadených.

Zároveň sa však dopustil takého manažérskeho zlyhania, ktoré by ho vo vyspelých krajinách s vysokou politickou kultúrou pravdepodobne natrvalo politicky diskvalifikovalo.
Slovensko akútne potrebuje budovať fungujúce inštitúcie, nie spoliehať sa na mikromanažérov so spasiteľským syndrómom.