Autorka je režisérka
„Aký bol, taký bol, ale predsa len bol otec a teraz je pod zemou a Turjanka s deťmi v biede... Deti večer častejšie ukladá sľubmi, spevom ako chlebom a ešte aj nocou musí na zárobky.“ Tajovského poviedka Horký chlieb z roku 1912 opisuje beznádej, akú si azda ani nevieme predstaviť.
Úmrtnosť detí v tých časoch bola v porovnaní s dnešnými štandardmi strašná. Každé piate dieťa zomrelo pred dovŕšením jedného roka. Úmrtnosť detí do 5 rokov bola ešte vyššia, odhaduje sa na 300 – 400 na tisíc živonarodených.
Krstilo sa najneskôr na druhý deň, zavinutého novorodenca odniesla do kostola krstná mať. Ak rodička prežila, zotavovala sa na slamníku skrytá za kútnou plachtou.
Pred storočím považovali rodiny detskú úmrtnosť za bežnú súčasť života. Pánboh dal aj vzal. Dieťa nebolo subjektom starostlivosti, ale súčasťou hospodárskej jednotky, od ktorej sa očakával výkon.
Už trojročné deti mali pridelené povinnosti. Hrali sa tam, kde pracovali – pri pasení, v prachu s hlinenými guľôčkami alebo s cestom na chlieb, s mačatami a práve vyliahnutými kurencami.
Bitka bola najfunkčnejšia forma výchovy, emócie sa neventilovali, ale dusili.
V mestách mali deti o niečo lepšie vyhliadky, v prípade, že rodina mala peniaze na školu, topánky a zošit. Hračky boli nevídaný luxus, detská izba neexistovala. Ak sa dožili dospelosti, predstavovali investíciu do staroby.
V roku 1925 sa v Ženeve uskutočnila Svetová konferencia o blahu detí, ktorá bola okrem iného odpoveďou na devastáciu detských životov počas veľkej vojny. Vôbec po prvýkrát v dejinách sa deti stali predmetom globálneho záujmu a definovali sa ako skupina s právom na ochranu, vzdelanie a zdravé prostredie.
Mladé Československo sa prebúdzalo aj v tomto smere. Vznikali sirotince, prvé moderné školy. Učitelia sa začali správať k žiakom ako k individualitám, lekári zdôrazňovali hygienu, k rodičom sa ako-tak predierali psychológovia. Povinná školská dochádzka bola naozaj povinná.
Dnes má väčšina detí na Slovensku svoju posteľ, tablet, topánky aj názory. Pravda, nie všetky. Rómske deti, deti z rozbitých rodín, s mentálnym či telesným znevýhodnením, deti migrantov. Ich realita sa iba málo líši od Tajovského prózy.
Už sto rokov patrí 1. jún deťom. Nie je oslavou, ale výročím zápasu a pripomienkou, že detstvo je výdobytok. Sto rokov po ženevskej konferencii máme šancu pochopiť detstvo ako Alicinu krajinu za zrkadlom, priestor, v ktorom smie dieťa pochybovať, hľadať zmysel, rozvíjať jazyk a identitu a položiť najdôležitejšiu otázku zo všetkých. Kto som?
Si občanom tohto sveta, mali by sme odvetiť. Nevolíš, ale vnímaš. Neplatíš dane, ale platíš cenu za našu ľahostajnosť. Namiesto cukrovej vaty a farebného slizu by sme im mali dovoliť spadnúť do králičej nory.
