Autor je bývalý poslanec NR SR, vedie impaktový investičný fond a pôsobí ako hosťujúci profesor na Sciences Po v Paríži a Hertie School of Governance v Berlíne
Slovensko je krajinou elitných gymnázií. Od Bratislavy po Michalovce pôsobí v každom regióne aspoň jedna inštitúcia, ktorú navštevujú najtalentovanejší a najambicióznejší stredoškoláci.
Ich zoznam nájdete ľahko, stačí si pozrieť rebríčky INEKO . Poštová a Šrobárova v Košiciach, Gymnázium J. G. Tajovského v Banskej Bystrici, bilingválne gymnázium v Sučanoch a pokračujeme Trnavou, Trenčínom, Žilinou, Popradom či Prešovom.
Ako v každom štáte ich, samozrejme, najviac nájdete v hlavnom meste. A práve v Bratislave najčastejšie zažívam pri rozhovoroch s rodičmi maturantov týchto gymnázií veľký, takmer až existenciálny stres.
A čo mladô, zutekalo...
Títo rodičia patria väčšinou medzi metropolitnú elitu. Nemusia byť vždy bohatí. Aj v strednej vrstve nájdeme ľudí, ktorí vďaka genetike, ambíciám a neprestajnej starostlivosti dokázali dostať svoje deti napríklad na Gymnázium Jura Hronca, kde dostanú špičkové vzdelanie bez nutnosti platiť horibilné poplatky účtované súkromnými „international schools“.
Žiaci zo sociálne problematickejšieho prostredia však chýbajú. Ako mi kedysi povedal riaditeľ Poštovej, asi najlepšieho gymnázia na východnom Slovensku: „Chudobné deti tu viac-menej nemáme.“
V rozhovore rýchlo príde na rad téma, ktorá je predmetom stresu i pýchy – miesto potomkovho vysokoškolského štúdia. Suverénne najčastejšie zaznievajú Brno a Praha, ale objavujú sa tiež menšinové žánre, závislé od hrúbky peňaženky a výšky ambícií – Viedeň, Mníchov, Paríž, Dijon, Amsterdam, Groningen…
Skôr či neskôr padnú dve dôležité a emocionálne nabité informácie. Ako prvý zaznie fakt, že ich ratolesť nie je vo svojom prostredí žiadnou výnimkou. Spolužiaci si hovoria, kto kam ide, a Slovensko to veru nie je.
V triedach s dvadsiatimi až tridsiatimi žiakmi sú na týchto školách väčšinou len traja až štyria maturanti, ktorí sa v ďalšom školskom roku plánujú zapísať na Univerzitu Komenského či Slovenskú technickú univerzitu. Potom prichádza obava, často prezentovaná ako osudová istota, že najmä v súčasnej spoločenskej a politickej situácii sa už ich deti po skončení školy domov nevrátia.
A tu sa dostávame k nadpisu článku.
