Autorka je herečka a diplomatka, pôsobí v Živene a vo Via Cultura
Národ definuje jeho kultúra, nie hory alebo fabriky. Tatranským kameňom je jedno, kto žije pod nimi, fabriky jedného dňa zmiznú do krajín, ktoré ponúknu lepšie podmienky na podnikanie.
Naša národná identita sa tvorí na základe našich predstáv o kultúrnych symboloch, ktoré sú nám vlastné a ktoré v minulosti i dnes manipulujú politicky aktívni ľudia pre potreby politických ziskov.
Poddanstvo a hrôza zo vzdelania
Všetci využívame kultúrne symboly, často bez toho, aby sme si uvedomovali ich pôvodný význam v čase, v ktorom vznikli. Aby sme kultivovali svoju súdržnosť, bez ktorej stratíme nárok mať štát, potrebujeme neustále kriticky hodnotiť symboly, mýty, našu minulosť. A na to slúžia kultúrne pamäťové inštitúcie.
Ak súčasná vláda, tak ako ľudáci po roku 1938 a komunisti po roku 1948, zbaví tieto inštitúcie profesionálneho vedenia, odborníkov, vzdelaných a zapálených pre svoju prácu, ohrozuje nielen inštitúcie, ale aj našu národnú existenciu.
Preto sa informovaná kultúrna verejnosť búri a protestuje, pretože vie, kam vedú takéto politické kroky pod vedením zneuznaných a psychicky labilných jedincov medzi tisíckami obrazov, kníh, listín nášho kultúrneho dedičstva.
Kam smeruje táto vláda, keď nás zbavuje veľkej časti odborne spravovaného kultúrneho dedičstva? Chce, aby sme prestali byť Slovákmi? Aby sa o nás podelili iné národy, ako to často v minulosti chceli naši susedia?
„Čím väčšmi sa národ zdráha nové idey prijať, tým je slabší,“ napísal Ján Lajčiak, jedna z postáv našej kultúrnej histórie, ktorých pôsobenie na naše myslenie je takmer nijaké, ako uviedol Alexander Matuška v Pripomienkach a podlžnostiach.
Ponižujúce poddanstvo bolo síce na našom území zrušené v roku 1848, ale poslušnosť, ktorú štyridsať rokov vyžadoval Sovietsky zväz a naši komunistickí kolaboranti, tento fakt zrejme vymazala z našej pamäti, a tak sme museli prežiť v poddanstve do roku 1989.
Ale, čuduj sa svete, stále sa medzi nami nájdu poddaní, ktorí sa nezbavili strachu z toho, aby samostatne mysleli a boli slobodní. A vždy sa nájdu apoštoli, aj medzi akože vzdelanými, ktorí budú poslušnosť a nedostatok vôle byť slobodným chváliť ako vzor pre celé národné človečenstvo.
Poddanému sa zdá všetko, čo súvisí so vzdelaním ako neoddeliteľnou časťou kultúry, ako nezdravé. Načo vedieť? Načo zmeny? Veď dobre je i tak.
Strach pred novým, znak duchovnej neslobody, trvá v našich mysliach, hoci nežičlivé okolnosti už pominuli. Provinční mesiáši chvália zaostalosť ako výdobytok civilizácie a vedú nás do tábora reakcie.
Malosť a malovernosť sa u nás znovu zakoreňuje a znovu si začíname myslieť, že si môžeme usporiadať život svojrázne po slovensky a že si vystačíme s tradičným drotárstvom. Vyšívaná košeľa je podmienkou. Janko Kráľ, náš geniálny básnik, napísal vo chvíli zúfalstva: „Načo som medzi mŕtvych jeden živý na svet prišiel“.
