Autor je spisovateľ a teológ
Nemecký filológ Victor Klemperer vydal dva roky po druhej svetovej vojne štúdiu o jazyku Tretej ríše LTI Lingua Tertii Imperii, ktorá vyšla v češtine pod názvom Jazyk Třetí říše – LTI: poznámky filologovy.
Na základe svojho denníka v nej zrekonštruoval nacistický „novojazyk“, ktorý od prvých Hitlerových pokusov o prevrat v Mníchove postupne ovládol nacistickú spoločnosť.
V štúdii ukázal, ako sa jazyk, nástroj slobody a sebarealizácie, zmenil na prostriedok ovládnutia spoločnosti a jej podriadenie nacistickému poriadku – „glajchšaltovanie“, teda násilné usmernenie k jednote, uniformite konania, myslenia a jazyka.
Jazyk ako nástroj moci
Klemperer bol presvedčený, že vznik nacistického verejného jazyka s vlastnými metaforami, odkazmi, s vlastnou, špecifickou dikciou, u Adolfa Hitlera a Josepha Goebbelsa aj frekvenciou, zohral kľúčovú úlohu v zotročení a premene nemeckej spoločnosti na spoločenstvo masových vrahov, premene, pred ktorou ich neochránila ani nemecká kultúra.
Ako je však možné, že verejný jazyk, reč prejavov, a dnes aj diskusií a tlačových konferencií, dokáže tak zásadne zmeniť atmosféru v spoločnosti?
Najdôležitejším znakom, ktorý dokážeme hodnotiť, zostáva intuitívny pocit, že niekto hovorí hlúposti, jednoducho tára. Tento privilegovaný vzťah k jazyku, keď „vidíme za roh“, je výsledkom jeho najstaršej funkcie – vzťahu k realite sveta.
Podľa archeolingvistiky vznikali jazyky ako nevyhnutná reakcia na rastúce množstvo podnetov vo svetoch našich najvzdialenejších predkov. Pre orientáciu, koordináciu a život s inými jedincami potrebovali novú biotechnologickú zručnosť, ktorá im umožňovala deliť sa o svoje nápady, myšlienky a neskôr náboženské a umelecké predstavy.
Politický jazyk je však v rámci disciplín ľudských jazykov špecifický. Nie je celkom ceremoniálny ani liturgický ako náboženské spôsoby myslenia, často ašpiruje na akúsi autenticitu a ľudovosť.
Je konštruovaný ako bodrý a veselý jazyk z krčmy, kde sa po práci hovorí o športe a zábave. Dokáže byť aj varovný, no stále o sebe tvrdí, že je pravdivý, čím zakladá svoju politickú legitimitu v tradícii pôvodnej funkcie jazyka – pravdivo opisovať a systematizovať množstvo podnetov.
Moderný politický jazyk, a špeciálne slovenský politický jazyk, predstavuje v tomto zmysle regionálny variant novodobého barbarského útoku na náš svet, ktorý môžeme z úcty k Cicerovi, otcovi politického jazyka, nazývať stále ešte Rímom.
Typickým príkladom sú politici, ktorí neveria ruským generálom, politikom a propagandistom, keď vyhlasujú, že po Ukrajine napadnú Slovensko. Rovnako neveria, keď im Vladimir Solovjov v ruskej štátnej televízii hovorí, že nás chcú, môžu alebo budú bombardovať.
Neveria mu to napriek tomu, že to počujú priamo z jeho televíznej relácie, kde to opakuje raz za týždeň, napriek tomu, že keď to isté Rusi naposledy hovorili o Ukrajine, tak to aj urobili.
Otázkou teda je, prečo niektorí slovenskí politici neveria jazyku ruských politikov, keď sa nám vyhrážajú násilnou smrťou?
Porucha vnímania nás môže zničiť
Ruský politický jazyk sa pritom v dejinách štúdií totalitných jazykov najviac približuje k jazyku Tretej ríše. Rovnako ako vtedajšia nemčina, aj ruština bola nástrojom zotročenia, vojny a utrpenia, no na rozdiel od nemčiny sa z toho ešte nevyliečila a dnes znie rovnako ako za Stalinových čistiek.
