List zverejňujeme bez redakčného zásahu
Vážený pán premiér Robert Fico,
som tá, ktorú Vy a pán Tibor Gašpar, pán Erik Kaliňák a ďalší Vaši najbližší spolupracovníci už mesiace spomínate vo svojich verejných vystúpeniach, možno aj v každom druhom. A budete to podľa všetkého robiť znovu a znovu, vždy, keď budete konfrontovaný s nejakou zásadnou otázkou týkajúcou sa zodpovednosti Vašej vlády.
Začiatkom deväťdesiatych rokov sme nepriamo prišli do styku – podieľala som sa vo vydavateľstve Archa na vydaní a propagácii Vašej knihy Ľudské práva – Výber z dokumentov OSN, ktorá vyšla s podporou Open Society Fund, nestretli sme sa však osobne, pretože ste boli v tom čase na študijnom pobyte v Spojených štátoch. Neskôr sme sa stretli, keď som s Vami robila rozhovor o treste smrti pre týždenník Mosty.
Podľa Vás som osoba, ktorá sa v posledných desaťročiach škandalóznym spôsobom obohacovala z verejných zdrojov. Podľa Vašich slov som si nahrabala zo štátnych a európskych zdrojov dych vyrážajúce sumy.
Hovoríte o mne, že som príživníčka a naznačujete obrovské podvody. O tom, či to môžete robiť len tak, bez následkov, rozhodne jedného dňa súd. To však ešte nejaký čas potrvá. Ale pretože opakovane žiadate nahrabané peniaze „vysvetliť“, chcem sa Vám ozvať aj priamo.
Takže, po prvé
Za posledných tridsať rokov sa mi podarilo nenahrabať si nič. Ani sebe, ani nikomu z mojej rodiny. Žila som a žijem celý život viac-menej rovnako. Od čias revolúcie podnes som si nenahonobila žiadny majetok, nechodím ani som nechodila na exkluzívne dovolenky, nekupujem šperky, outfity, či značkové doplnky, a ani drahé umelecké diela či archívny alkohol.
Nemám nakúpenú žiadnu nehnuteľnosť, ani nikto z mojej rodiny (ak nerátam byt, ktorý si môj syn kúpil na hypotéku a v ktorom s rodinou býva), žiadnu vilu ani chatu, ani na Slovensku, ani na Jadrane či na francúzskej Riviére ani nikde inde.
Nevlastním žiadnu jachtu, nič som neinvestovala, peniaze nemám nikde zakopané, ani napísané na žiadneho bieleho koňa, ani odložené v daňovom raji. Nemám ani psa s rodokmeňom, ale zhodou okolností akurát kríženca z útulku. Stále bývam so svojím mužom v trojizbovom dome, ktorý sme si pred vyše štyridsiatimi rokmi kúpili na dlh. Aby ste mali predstavu o tomto majetku – dom by sa s prehľadom zmestil na terasu Vášho bytu. Nikomu som neprihrala žiadny biznis, ani žiadnu funkciu a ani som nemala ako.
Ostatne, ste premiér, najlepšie informovaný človek v štáte. Takže to v skutočnosti všetko dobre viete.
Ešte poznámka: nemám vôbec nič proti bohatým ľuďom a vážim si, ak niekto dokáže talentom a usilovnosťou poctivo nadobudnúť a zveľadiť majetok, aj rozsiahly majetok. A už vôbec nič nemám proti tomu, ak si svoj veľký majetok aj dokáže užiť. Môj životný príbeh je trochu iný, to je všetko.
Na čo teda vygrantované peniaze šli?
Najprv by som chcela povedať, že všetko, čo z grantov z verejných, slovenských aj európskych zdrojov získalo občianske združenie Projekt Fórum, ktorého som štatutárkou, sa dá jednoducho dohľadať v Centrálnom registri zmlúv a v dokumentácii Európskej agentúry pre vzdelávanie, kultúru a audiovizuálnu tvorbu. Zverejňujú sa nielen schválené sumy, ale aj kompletné zmluvy – o aké aktivity a aké náklady šlo, odkedy dokedy sa museli aktivity uskutočniť a dokedy vyúčtovať.
Predpokladám, pán premiér, že Vaše informácie nie sú deravé, a tak ste si vedomý aj svojej lži v jednej z diskusných relácií o tom, že granty Európskej komisie pre naše občianske združenie v rokoch 2014 – 2017 slúžili len na samotný chod organizácie, čiže na platy, nie na projekty. Čo je lož, jedna z tých, čo zapadnú uprostred množstva iných lží.
Myslíte si, že ma môžete urážať donekonečna, pretože sa spoliehate na to, že ľudia si nevedia predstaviť, ako je možné byť štatutárom organizácie, ktorá vygrantuje peniaze na veľké projekty bez toho, aby to bolo vopred poistené cez známosti.
A hlavne, ako je možné vygrantovať peniaze a zároveň si neuliať bokom niečo na vlastné účely. Alebo je to skôr tak, že si to neviete predstaviť Vy sám. Dávno by som podľa Vašej logiky mala byť takzvane za vodou.
Ako je možné, že napriek tomu „za vodou“ ani náhodou nie som a ani nikto z môjho blízkeho okolia? Nie je to zas až také zložité. V zásade na to stačí jediná vec: že Vám na Vašich projektoch záleží. Ak Vám na nich záleží, dávate do nich všetko, čo môžete – čas, energiu, peniaze – a tým pádom nielen nemáte možnosť, ale ani nemáte čo „uliať“.
Stredoeurópske fórum – lebo to je práve ten projekt, na ktorý bola schválená ďaleko najväčšia časť grantov z verejných zdrojov – je medzinárodná multidisciplinárna konferencia otvorená verejnosti, ktorá sa v Bratislave a v ďalších slovenských mestách koná pravidelne v dňoch výročia Nežnej revolúcie nepretržite každý rok od roku 2009. Jej témou je to isté, čo bolo témou samotného 17. novembra: stav a bezprostredná budúcnosť demokracie, ľudskej dôstojnosti a ľudských práv. V rokoch, keď sa nám podarilo získať na to prostriedky, sme okrem novembrového fóra organizovali aj na výročie vzniku fašistického Slovenského štátu Stredoeurópske fórum o fašizme.
Novembrové Stredoeurópske fórum trvá, v závislosti od finančných možností toho-ktorého ročníka, dva až štyri dni. (V pandemickom roku 2020 sa konalo online a v nasledujúcom roku sa konalo len jeden deň, a len so slovenskými hosťami.) Posledné ročníky fóra navštevovalo v Bratislave každý deň 800 až 900 ľudí. Hosťami debát boli za všetky tie roky spolu asi dve stovky spisovateľov, spoločenských vedcov, umelcov z celej Európy a celého sveta. Ide o špičkové postavy súčasného myslenia, z ktorých mnohí u nás ešte nikdy nevystúpili, vrátane troch laureátov Nobelových cien. Na jednotlivých ročníkoch vystúpilo od 15 do 35 hostí, 90 percent z nich zo zahraničia (Z najznámejších z nich uvediem napríklad Chimamandu Ngozi Adichie, Svetlanu Alexijevič, Anne Applebaum, T. G. Asha, Zygmunta Baumana, Laurenta Bineta, Slavenku Drakulič, Didiera Eribona, T. H. Eriksena, Pétera Esterházyho, Agniezsku Holland, Mirceu Cartarescu, Mashu Gessen, Nataliu Gorbanevsku, Davida Graebera, Viktora Fajnberga, Gillesa Keppela, Ivana Krasteva, Gillesa Lipovetského, Avishaia Margalita, Roberta Menasseho, Adama Michnika, Clausa Offeho, Timothyho Snydera, Mila Raua, Bernarda Schlinka, Inga Schulzeho, Andrzeja Stasiuka, Josepha Stiglitza, G.M. Tamása, Olgu Tokarczuk, Iliu Trojanowa, Dubravku Ugrešič, Ľudmilu Ulickú, Oksanu Zabužko, či v online ročníku Francisa Fukuyamu alebo Michaela Ignatieffa.) Vstup na fórum je zásadne voľný a každý má k dispozícii simultánne tlmočenie. Záznamy z fóra sú trvale prístupné na internete.
Neviem o žiadnom voľne verejne dostupnom a zároveň prestížne obsadenom medzinárodnom podujatí, na tému demokracie, ani na žiadnu inú tému, ktoré by na Slovensku niekedy zorganizoval štát, ani o žiadnom o štátom organizovanom verejnom podujatí, na ktorom by niekedy vystúpil laureát Nobelovej ceny.
Keby sme vzali priemernú výšku nákladov na jeden ročník Stredoeurópskeho fóra (vrátane marcových vydaní) za šestnásť rokov jeho existencie, bolo by to približne 100 000 eur na ročník – vrátane honorárov svetovo renomovaným autorom, nákladov na letenky a ďalšiu dopravu, ubytovanie, priestory, nákladov na tlmočenie a prenájom príslušnej techniky, nákladov na podrobné dvojjazyčné informačné bulletiny, na propagáciu, na odmeny za celoročnú prípravu a koordináciu.
Pre porovnanie: minulý rok štát zorganizoval verejné podujatie pri príležitosti 1161. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Devíne. Na podujatí vystúpili tanečné a hudobné súbory, premietal sa dokument a odznel jediný príspevok – Váš. Trval 20 minút. V hľadisku sedeli pozvaní hostia a celé podujatie trvalo dve hodiny. Vaša vláda na toto podujatie vyčlenila 452 000 eur. Podujatie organizovalo ministerstvo kultúry, komu konkrétne ho zverilo, či existovalo nejaké výberové konanie a či náklady niekto musel vyúčtovať, nevieme. Nebudem sa teraz venovať tomu, či je uvedená suma primeraná, ani tomu, akú hodnotu toto podujatie prinieslo, len to uvádzam ako príklad pre porovnanie. Tieto dve hodiny v gescii Vašej súčasnej vlády stáli daňových poplatníkov Slovenska približne o 52-tisíc eur viac ako stáli štyri (v priemere počítané) ročníky niekoľkodňového verejnosti otvoreného medzinárodného Stredoeurópskeho fóra v Bratislave a iných mestách.
Po druhé
Chcem Vám odpovedať na to, čo opakujete ako dôkaz potvrdzujúci príživníctvo, podvody a moju potenciálne až kriminálnu aktivitu. Predpokladám, že takisto máte v skutočnosti k dispozícii dosť informácií o tom, ako to naozaj je.
Roku 2010 sa naše občianske združenie úspešne uchádzalo o grant Európskej agentúry pre vzdelávanie, kultúru a audiovizuálnu tvorbu vo výzve Spolupráca s „tretími krajinami“. Šlo o výzvu, ktorá mala za cieľ posilniť vzájomný kontakt krajín EÚ s európskymi krajinami mimo Únie prostredníctvom kultúry. Náš projekt Európa v zrkadlách sa týkal literatúry a spočíval okrem prekladania a online publikovania aktuálnych textov o Európe v angličtine a slovenčine predovšetkým v mobilitnej schéme pre spisovateľov a spisovateľky z členských aj nečlenských krajín EÚ – v každej európskej krajine mali stráviť približne mesiac autor či autorka z inej časti Európy a napísať o tejto krajine literárnu reportáž či esej. Výstup – zbierku reportážnych esejí – mali autori prezentovať na verejných čítaniach v minimálne troch takzvaných tretích, čiže nečlenských európskych krajinách.
Zmluva nás zaviazala kofinancovať projekt päťdesiatimi percentami a my sme mylne predpokladali, že projekt, schválený agentúrou Európskej komisie, bude významnou mierou kofinancovať Slovensko ako signatár zmluvy s EÚ o kultúrnej spolupráci. Napokon, aj Európsky kontaktný bod na Slovensku, inštitúcia na podporu slovenskej občianskej spoločnosti vo využívaní výziev Európskej agentúry pre vzdelávanie, kultúru a audiovizuálnu tvorbu, s ktorou sme náš projekt vtedy konzultovali, nám potvrdil, že Slovensko projekty, ktoré získali európsku podporu, kofinancuje. Jednoducho, vychádzali sme z toho, že ak projekt vyberie spomedzi množstva európskych projektov agentúra Európskej komisie, tak jeho financovanie má za sebou to najnáročnejšie. Ale nemalo. Po šiestich mesiacoch od začiatku realizácie projektu, v apríli 2011 sme mali prvýkrát možnosť uchádzať sa o kofinancovanie na ministerstve kultúry, a náš projekt získal menej ako jedno percento z celého predpokladaného rozpočtu. Už bolo jasné, že stanovená doba – dva roky – na uskutočnenie celého projektu – nám nemôže stačiť, že budeme potrebovať viac času, v ktorom sa pokúsime chýbajúce kofinancovanie zohnať z iných zdrojov. Agentúru sme pochopiteľne žiadali o predĺženie projektového obdobia, tá však nič také ako predĺženie projektového obdobia neumožňuje.
Snažili sme sa teda robiť oboje naraz: hľadať zdroje kofinancovania a zároveň pracovať na projekte. Výsledkom bolo, že sme urobili, čo sme stihli a dokázali za 24 mesiacov z prostriedkov, ktoré nám ako predfinancovanie poskytla agentúra plus ďalších peňazí, ktoré sa nám ku koncu tohto obdobia podarilo vygrantovať z iných zdrojov, čo bolo naozaj komplikovaná úloha.
Čo sme teda z projektu Európa v zrkadlách stihli: do 900 strán prehľadu a prekladania aktuálnej esejistiky na tému Európa (do angličtiny a slovenčiny), v spolupráci s partnerskými organizáciami a ich expertmi sme vybrali 12 kandidátov Európy v zrkadlách, autorov a autoriek z dvanástich európskych krajín, renomovaných, aj mladých, väčšinou z takzvaných „tretích“ krajín – ktorých sme oslovovali a ktorým sme zorganizovali približne mesačný pobyt každému v inej krajine. V priebehu dvoch rokov tak vzniklo dvanásť veľmi rozličných literárnych portrétov dvanástich krajín, ktoré sme následne preložili do angličtiny a do slovenčiny a vydali sme ich s úvodom Radky Denemarkovej v knihe Mirrors of Europe. Všetky tieto texty sú aj v slovenčine dostupné na našom webe a nájdete ich v týchto dňoch aj na webe Aktualít. Dnes, keď je Európa a naša spolupatričnosť s ňou veľkou témou, sú tieto rozličné pohľady na jej jednotlivé súčasti možno ešte aktuálnejšie, než boli v čase svojho vzniku.
Prečo teda agentúra Európskej komisie s naším združením napokon zrušila zmluvu a teraz, po deviatich rokoch, nám blokuje účet a žiada vrátiť (s vysokým úrokom) celé predfinancovanie? Pretože zorganizovať cesty po nečlenských krajinách spolu s partnermi v týchto krajinách, ktorí boli partnermi projektu, a prezentovať v nich knihu Mirrors of Europe sme v dvojročnej lehote nestihli, viac času nedostali, a tak sme neurobili všetko, čo stálo v zmluve. Takže nie preto, že by bolo niečo zo získaných prostriedkov zneužité, nie preto, že by sme niečo z prostriedkov EU nevyreportovali a nevyúčtovali.
Vy a spolu s Vami Vaši ministri a poslanci, a s nimi stovky rozhorčených anonymov na mňa zo sociálnych sietí a v nepodpísaných listoch kričia, aby som to „vydokladovala“. Ale všetko je dávno vydokladované. Všetky získané financie boli vyúčtované v záverečnej finančnej správe. Správu schvaľoval audítor s certifikátom EÚ, ako to bolo pri európskych projektoch povinnosťou, a audit konštatoval, že peniaze boli využité na účely projektu a v súlade so zmluvou. To je fakt, ktorý Európska agentúra pre kultúru, vzdelávania a audiovizuálnu tvorbu nikdy nenamietala. Namietala niečo iné: že sme nedodržali zmluvu v jej plnom znení, a preto od nej odstúpila. My sme ju však nedodržali nie preto, že by niekto z nás prostriedky EU zneužil, ale pre veľkú a objektívnu prekážku, ktorú sme nedokázali v určenom čase prekonať. Preto má naše združenie silný argument, keď teraz rokujeme s príslušnou agentúrou Európskej komisie a žiadame ju, aby svoj krok znovu preskúmala a prehodnotila. Peniaze boli využité na to, na čo boli schválené, a nepopierateľne prispeli k cieľu prostredníctvom literatúry vzájomne priblížiť národy Európy, členských aj nečlenských krajín.
Pán premiér, viem, že toto všetko Vás vôbec nezaujíma, ale považujem za potrebné Vám to aj tak povedať, keďže viem, že pri najbližšej príležitosti budete znovu hovoriť o mojom dych vyrážajúcom podvode.
Iste, nejde tu ani tak o mňa a Projekt Fórum. Hlavným terčom týchto útokov je môj syn, keďže je dnes Vaším hlavným vyzývateľom, a Vašou stratégiou je namiesto politických argumentov hádzať blato na jeho rodinu a ja sa vám veľmi hodím na to, aby ste zo mňa urobili podvodníčku a príživníčku napriek tomu, že musíte vedieť, že žiadny nahrabaný luxus a majetok za mnou nie je. A tiež by ste mohli vedieť, že za mnou nie je ani bezprácny život, rovnako asi viete aj to, že výsledky, ktoré projekty občianskeho združenia, ktorého som štatutárkou, za takmer dvadsať rokov priniesli, stovky a stovky ľudí na Slovensku dobre poznajú a netreba im o nich nič vysvetľovať. Bez ohľadu na to všetko sa iste môžete spoľahnúť, že sa vždy nájde dosť tých, ktorí Vám radi uveria a poteší ich tiež si pokričať. A iných ľudí, v ktorých potichu možno vyklíči pocit, že čo ak sa vetra ani lístok nepohne? Čo ak na tom niečo bude?
Áno, viem, že chtiac-nechtiac som aj ja – ako najbližšia rodina politika – politicky exponovanou osobou, a musím to akceptovať. Aj mne chodia vyhrážky, nadávky a vulgárne výzvy, poštou, do mailu aj cez sociálne siete – vždy po tom, čo si na moje milióny spomeniete na tlačovke či v televízii. Ale na druhej strane sa mi vtedy dostáva aj kopa pozvbudenia, podpory a vďaky, až takej, že niekedy ani neviem, či si ju práve ja úplne zaslúžim.
Po tretie
Ja ako Váš už pravidelný zástupný terč aspoň som naozaj matkou politika. Ale blato, ktorým ste zahádzali Projekt Fórum, nepošpinilo len mňa. Moja kolegyňa, ktorá rovnako ako ja takmer dvadsať rokov vkladá svoju energiu, nadanie a prácu do našich projektov a ktorá nemá a ani nikdy nemala vôbec nič s Progresívnym Slovenskom ani inou opozičnou či akoukoľvek politickou stranou, si po Vašich vystúpeniach na adresu nášho združenia pravidelne nachádza v poštovej schránke snáď ešte agresívnejšie anonymy a ešte nebezpečnejšie vyhrážky ako ja. („Otrávime ti to hnusné psisko aj teba“, „progresívna židovská kurva“, „zdochneš!“ a podobne). Nemám dôvod predpokladať, že by Vás niečo také mohlo skutočne mrzieť, ale chcem, aby ste to vedeli.
A čo záplava vulgárneho hnusu voči Michalovej partnerke – ktorú odpudzujúcimi narážkami na tlačovkách spúšťate Vy osobne a Vám najbližší politici, aby ste sa zalíškali tomu najprimitívnejšiemu, čo ľudia v sebe majú? Chápem, že súčasné umenie sa Vám bridí. Umenie, ktoré hľadá nové spôsoby vyjadrenia sveta, je už z definície slobodné, lebo iné ani byť nemôže, a vôbec nemusí byť o politike na to, aby Vám bolo podozrivé. Je jedno, že o súčasnom umení nemáte potuchy, netušíte, prečo ho spoločnosť potrebuje, a myslíte si, že kultúra má byť len na okrasu. Podobne ako kedysi Goebbels a Ždanov huckáte ľudí proti nemu, ako keby niekoho snáď ohrozovalo alebo obmedzovalo, zosmiešňujete ho a vystavujete na pranier. A ak ide o partnerku lídra opozície, nehanbíte sa ani snažiť sa ponížiť ženu priamo v jej ženskosti. Je to pre vás príjemné s užitočným, ideológia, stratégia aj taktika v jednom. Neviem o žiadnom politikovi v súčasnosti ani v minulosti, na Slovensku ani inde, ktorý by svoj politický zápas bojoval až takto zbabelo.
No a je tu aj blato, ktoré hádžete na Nadáciu Milana Šimečku, ktorú sa Vám už podarilo takmer zlikvidovať. Tá s Michalom Šimečkom nikdy nemala nič spoločné, len to meno, meno jeho vyše tridsať rokov nebohého starého otca, ktorý – s Vaším dovolením – bol významný autor, odporca režimu, politický väzeň a nositeľ humanistických hodnôt, ktoré tá nadácia presadzuje už vyše tridsať rokov. Čo Nadácia Milana Šimečku vlastne robila, čo vybudovala v ľudskoprávnom vzdelávaní, v mapovaní situácie marginalizovaných skupín, v čom inšpiruje učiteľov a sociálnych pracovníkov, v čom zaskakuje za štát a akú hodnotu za peniaze prináša, to Vás iste vôbec nezaujíma.
Je možné, že toto všetko, čomu sa posledné mesiace tak neúnavne venujete, Vám naozaj dobre slúži ako politický marketing. Ale popritom iste predsa len tušíte, že ak na niečom tieto Vaše kýble špiny ostanú a dejiny už ich nikdy nespláchnu, je to práve Vaše meno, pán premiér.
A teraz po štvrté
Útočiť na združenia blízke, čo i len vinou mena vo svojom názve, Vášmu vyzývateľovi Michalovi Šimečkovi, je pre Vás vítaný bonus. Vašou deklarovanou prioritou je boj s občianskou spoločnosťou ako takou, pretože práve ju považujete za hrozbu číslo jeden. Hovoríte to od začiatku tohto volebného obdobia: že najväčším nepriateľom vlády v skutočnosti nie je ani tak politická opozícia, ale mimovládky a médiá, inými slovami, všetko to, čo je v spoločnosti nezávislé a čo tvorí občiansku spoločnosť.
Mám dojem, že vďaka Vám pojem občianskej spoločnosti začal na Slovensku silnieť a žiť autentickým životom. Je to nepochybne široký pojem, občianska spoločnosť nie je žiadny jednotný šík, nemá spoločný svetonázor, nespája ju žiadna generačná príslušnosť, nemá spoločné kultúrne ani iné preferencie, a nemá ani to isté pole pôsobnosti. Má spoločný len záujem tvoriť svojprávne, aktívne spoločenstvá, slobodne pracovať na tom, čo je pre ne dôležité, slobodne sa prejavovať, či občiansky, umelecky a áno, aj politicky, alebo aj akokokoľvek inak, a slobodne sa zhromažďovať aj združovať. Áno, občianska spoločnosť je oveľa širší pojem ako mimovládky. Robíte všetko pre to, aby teraz na Slovensku tie dva pojmy splynuli do jedného.
V demokracii, ako vieme, majú občania právo robiť všetko, čo im zákon nezakazuje, na rozdiel od politikov, ktorí môžu naopak robiť len, čo im zákon umožňuje. Vy sa snažíte presvedčiť spoločnosť, že je to naopak. Že to Vy môžete všetko, čo zákon nezakazuje, a občania len to, čo im zákony prikazujú. Chcete byť vládou, ktorá pre združenia občanov nie je partnerom, ale nadriadeným, krotiteľom a dozorcom.
Prostredníctvom Vašej špeciálnej eskadry už bojujete aj s inštitúciou, ktorá pôsobí práve tam, kde náš štát už desaťročia tragicky zlyháva, na Ligu za duševné zdravie. Aj tu sa spoliehate, že keď budete ľuďom pred očami mávať sugestívne povytŕhanými sumami a útržkami informácií, vypne im to rozum, lebo ho vytlačí chamtivosť a závisť, a budú Vám ďakovať za to, ako s takýmito ligami zatočíte. Takto sa to snažil robiť aj Husákov a Jakešov režim s tými, čo sa správali slobodne. Presviedčal ľudí, že kým oni poctivo chodia do práce, nepriatelia ľudu si bezstarostne žijú zo svojich tučných tuzexových kont. Nejaký čas to strane a vláde fungovalo, až to raz fungovať prestalo.
Čím viac budete nezávislú aktivitu občanov obmedzovať, škrtiť, a čím viac nás budete chcieť strašiť, čím viac rozdeľovať na charitu a lobistov, na neškodných a politických, na užitočných a darmožráčov, čím viac sa budete snažiť nás, ak mám použiť Váš výraz, „vykostiť“, tým viac bude na Slovensku občianska spoločnosť rásť. V konečnom dôsledku už ňou nebudú len Vami škandalizované mimovládky, ale jednoducho všetci tí, čo sa cítia byť naozaj občanmi, bez ohľadu na názorové alebo kultúrne zafarbenie. Slobodná občianska spoločnosť bude tým pádom čoraz širšia a nenechá sa umlčať, aj keby ste rovno všetky mimovládky rozpustili.
To je, pán premiér, už asi všetko, čo som Vám chcela napísať.
S prianím zdravia, ktoré myslím naozaj,
Marta Šimečková
