Autor je sociológ
Prvá bude dvadsiateho prvého augusta na výročie okupácie Československa v roku 1968. Áno, ruskými okupantmi. Druhá bude 9. septembra na Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Tretia napokon 17. novembra.
Podstatná časť občanov Slovenska si azda pamätá, čo symbolizuje jedno, druhé aj tretie. Pamätať si je však málo. Dnešná moc bez škrupúľ koketuje s nacionálnym socializmom a ruským imperializmom. Bez škrupúľ sa im teda treba postaviť – občianskym vzdorom. Masívnym! Bez ilúzií!
Keď hovorím „bez ilúzií“, myslím na výsledok. Je to zápas, ktorý presahuje živú pamäť niekoľkých generácií. Keď hovorím o občianskom vzdore, myslím na chvíľu, keď sme v novembri 1989 vzývali slobodu.
Keď hovorím „bez škrupúľ“, myslím na jasne pomenované hranice zmysluplného dialógu. Keď hovorím masívne, myslím na štandardnú stranícku politiku. Najbližšie voľby treba jednoducho vyhrať. To sa bez jasného a včasného definovania budúcej koalície, jej predstaviteľov do štruktúr moci a politickej agendy nemôže podariť.
Každá z uvedených šancí predpokladá akciu a bude čeliť protiakcii. Prvá proruským náladám v slovenskej verejnej mienke, druhá pohrobkom vojnovej Slovenskej republiky symbolizovanej jej vtedajším prezidentom Jozefom Tisom a tretia tým, ktorí si na rozdiel od Roberta Fica november 1989 všimli.
Jedno, druhé aj tretie spolu súvisí. Keď to mám povedať naplno, tak sa navzájom potrebujú. Ako inak by sme vedeli odlíšiť dobré od zlého? Dobré je nevzdať tento večný zápas. Večný! Pretože lemuje dejiny od ich počiatku.
Už dnes je tiež zrejmé, že spoločná politická agenda súčasnej opozície je podstatná. Ak k nám medzičasom nedokráčajú nacionalistické resentimenty alebo ruskí vojaci, budeme čeliť takzvaným kultúrnym vojnám. Myslím na tie, ktoré symbolizuje konflikt náboženských a politických vier a kultúrnej i hodnotovej rozmanitosti.
Samy osebe sú prirodzené, ak motivujú k diskusii o právach a pravidlách. Môžu však byť aj nenávistné a násilné, ak niekomu práva upierajú alebo trestajú prirodzenú inakosť.
Tik, tak, tik, tak...
Spoločnosť je na franforce. Frontových línií je veľa. Napríklad Blízky východ, Ukrajina, životné prostredie, migrácia... Korupcia, politický populizmus... A obyčajná ľudská hlúposť, ktorá tiež patrí k ľudským právam a jej nositelia majú, oprávnene, volebné právo.
Patrím ku generácii na odchode. Nemyslím na víťazstvá a prehry, ale na završovanie nášho generačného príbehu. Nebude to žiadne terno, ale spôsob odchodu sa počíta. Hovorím: Prepáčte nám naše chyby, ako aj my – podaktorí – odpúšťame tie vaše.
