Keď sa darí, tak sa darí a nebudeme odvracať zrak od faktu, že unavená šťastena práve oddychuje na bedrách slovenského premiéra.
Upratal si v koalícii, KDH mu pchá hlavu do slučky tak dychtivo, až mu to je trápne a svojich priaznivcov udržiava v prevádzkovej teplote provokáciami o rozkvete stredoázijských diktatúr.
Z jeho cesty do perly Strednej Ázie najviac zarezonovalo práve to posledné, ale okrem toho tam vykonával aj skutočnú činnosť.
Vrátil sa tak do starých čias, keď bol predsedom v zásade štandardnej skorumpovanej vlády, ktorá na pokojné pôsobenie potrebovala vyvažovať a sýtiť početné občianske aj podnikové potreby.
No a v Taškente to Robert Fico predviedol ako z veľkej knihy. Kým časť publika nasýti fantazmagóriami o uzbeckom Wirtschaftswunder, pre biznismenov má niečo hmatateľnejšie.
Pretože 150 000 pracovných povolení pre Uzbekov je taký náklad, že mu nejedno predstavenstvo rado zaplatí aj tri transakčné dane.
Pravda, prísľub je zatiaľ len na papieri a keby sme mali veriť všetkým memorandám, čo Ficove vlády načarbali, tak Bratislava už má širokorozchodné železničné spojenie s Vladivostokom. (Ktovie, možno by sme v takom prípade podobne ako v Uzbekistane mali aj nejaký rýchlovlak.)
