Autor je spisovateľ a teológ
Koľkokrát ste tento rok podporili verejnú zbierku pre detského onkologického pacienta, ktorému štát a súkromná zdravotná poisťovňa odmietli liečbu?
Koľko eur ste poslali na výmenu okien nemocnice, koľkokrát ste robili prevod na operáciu v zahraničí, koľkokrát ste niekomu zaplatili v lekárni za liek, nakúpili susedom na dôchodku?
Videli ste našich dôchodcov v Londýne?
Koľkokrát ste niekomu prispeli na obed, podporili malý festival alebo vydanie knihy či hudby, kedy ste niesli do nemocnice základné hygienické potreby alebo obed a vlastne všetko, rodinnému príslušníkovi?
Kedy ste naposledy prešli Ružomberok bez zápchy po diaľnici postavenej do roku 2010, zostali stáť pod Strečnom s tunelom nad hlavou, ktorý mal byť hotový v čase, keď ešte neexistoval Netflix?
Kedy ste videli v Barcelone, Paríži alebo v Londýne zdravo vyzerajúcich slovenských dôchodcov na dobrej večeri po návšteve filharmónie alebo výstavy, kedy ste ich videli na výstave vo Viedni, nie Bratislavčanov, ale návštevníkov z regiónov, kam už nejazdia ani lokálky?
Kedy ste videli športové kluby seniorov na lyžovačke, na kúpalisku, nie na jednodňovom výpade do kúpeľov, ale v peknom hoteli, s pekným výhľadom a dobrou kuchyňou, kam prišli po mesiaci v Španielsku alebo vo Francúzsku ako dánski alebo britskí dôchodcovia?
Kedy ste sa znovu poskladali niekomu na lieky, niekomu na dostavbu, niekomu na právnu pomoc, kedy ste videli dobre vyzerajúcich starších ľudí na káve a v cukrárni, nie s taškami Lidl a Billa, nie zo zámožných rodín, ale odniekiaľ, kam, ako hovoríte, chodievate v lete nie za ľuďmi, ale za prírodou a cyklotrasami?
A kedy ste videli slovenské deti vo veľkých európskych múzeách, nielen tu, za rohom, v Budapešti a vo Viedni, ale v Londýne, v Berlíne, na týždennom kultúrnom pobyte, a kedy ste ich videli v tábore pri mori, ktorý nezaplatili príslušníci takzvanej slovenskej strednej triedy, ktorá v skutočnosti príjmovo uviazla na platoch parížskych zametačov ulíc?
Kde je ten dobrý život?
Pred tridsiatimi piatimi rokmi panovala spoločenská dohoda, že Československo sa opäť stane prémiovou krajinou a vráti sa do pozície, na ktorej bolo v medzivojnovom období.
Odhodlanie sa rokmi premenilo na fikciu a neskôr na priznanie, že na to nemáme. Že zostane perifériou periférie Európy, vyživovanou infúziami z centrálneho európskeho bankomatu, krajinou bez ambícií, zato s patologickým sebavedomím politikov.
Zvykli sme si na to, že stredná trieda je v skutočnosti európska chudoba, že chudoba je v skutočnosti juhoamerická favela, že bohatí ľudia krajinu neťahajú vpred, nezúčastňujú sa na jej modernizácii.
Používajú ju na niečo celkom iné. Na to, čo je v rozpore so spoločenskou zmluvou založenou na presvedčení, že je lepšie žiť v prosperujúcej krajine ako niekde, kde sa štát premenil na imitáciu akejsi zabudnutej predstavy o tom, čím sme chceli byť.
Chceli sme byť prosperujúci, rovní, chceli sme hrať nejakú zodpovednú úlohu, ukázať, že aj menšie štáty sú inšpiratívne a môžu byť dobrým miestom na dobrý život. Kde je dobrý život slovenskej spoločnosti? Kde?
