Pre Petra Pellegriniho je asi príznačné, že by aj trochu chcel. Chcel by, aby Slovensko bolo radšej bohatšou než chudobnejšou krajinou: radšej nech sa politicky, spoločensky, bezpečnostne aj ekonomicky viac podobá trebárs na Nemecko, Švédsko a Česko než na Uzbekistan, Vietnam a Čínu.
Okrem iného sa to dá vidieť na jeho posledných apeloch na vládu, aby to s tým vtieraním sa nepriateľským diktatúram a urážaním garantov našej slobody a prosperity neprepálila, lebo to môže dopadnúť aj veľmi zle a (takmer) všetci za to draho zaplatíme.
Aby nedošlo k nedorozumeniu, to je len pomenovanie jeho preferencií, nie morálnych kvalít. Na to, aby sa vám lepšie žilo v Berlíne než Taškente, totiž žiadne kvality ani názory nepotrebujete, to je otázka osobných potrieb. Pretože Pellegrini by doprial aj Slovensku, ale o dosť dôležitejšie preňho je, aby doprial sebe.
Šesť momentov, ktoré definujú Pellegriniho rok: Fica aj prikryl, aj mu prekážal Čítajte Keď sa tieto dve potreby stretnú v ostrej konfrontácii, neomylne si zvolí to, čo je preňho osobne komfortnejšie. Pokúsil sa založiť nový (v skutočnosti starý) Smer, ktorý by koristil osvedčeným spôsobom bez ohrozovania miesta Slovenska v Európe. Ale bola to len preferencia, jedna z alternatív, nie červená čiara.
Preto sa síce proti blúzneniu a hazardu Roberta Fica so Slovenskom vymedzuje, ale hoci by mohol, nezastaví ho, lebo by to preňho malo privysoké náklady. Videli sme to opakovane pri všetkých témach, na ktorých premiérovi mimoriadne záležalo.
Či už išlo o šikanovanie opozície, spoluúčasť na štátnej konšpirácii o chystanom prevrate, nehorázne vyjadrenia voči spojencom, vždy sa podvolil. Pritom je viditeľné, že zďaleka nie vždy ochotne, dokonca neraz aj chápal, akého zločinu sa dopúšťa.
Ibaže ešte nenašiel taký zločin, ktorý by bol strašnejší než ohrozenie jeho ťažiskových potrieb.
Tento príbeh je v podstate banálny a zaujímavý môže byť len v originálnom podaní. A keďže múdry človek nehreší, keď čerpá z múdrych kníh, môžeme si jednou pomôcť.
Podľa nej niekde v podkroví prezidentského paláca, kúsok od dvojplatničky stojí masívna skriňa. Po jej otvorení zvedavec uvidí ťažký brokátový záves a keď ho odhrnie, zdesí sa pri pohľade na neuveriteľne živý obraz starca nad hrobom.
Život sa na ňom podpísal tak kruto, že na zvráskavených lícach, pod podliatymi očami, by jamky na lícach spozoroval len ten, kto vie, že ich má hľadať.
