Autor je bývalý veľvyslanec
„SR si zachováva zvrchovanosť vo veciach národnej identity tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami." Keď som si toto zdôvodnenie zmyslu predkladanej zmeny ústavy prečítal, spomenul som si hneď na Deklaráciu Národnej rady Slovenskej republiky o zvrchovanosti členských štátov Európskej únie a štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii v kultúrno-etických otázkach, schválenú Národnou radou Slovenskej republiky uznesením z 30. januára 2002. Za KDH ju predkladal jeho podpredseda Vladimír Palko. Ja som bol v tom čase jedným poslancom, ktorý ju v rozprave zásadne namietal.
Kým prejdem k podobnosti politických zámerov a prístupov obsiahnutým v textoch deklarácie a novely ústavy, musím spomenúť modus operandi, ktorý KDH použilo. V roku 2002 návrh predložilo napriek tomu, že partneri vo vtedajšej širokej koalícii proti takémuto kroku namietali a že vláda Mikuláša Dzurindu schválila k nemu odmietavé stanovisko.
KDH ho však napriek tomu presadilo pomocou hlasov opozičných poslancov za HZDS a SNS. Dnes KDH presadzuje tú istú agendu proti svojim spojencom v opozícii, s pomocou Smeru, Hlasu a SNS. Čiže predstavitelia KDH dvakrát opustili spojencov, aby si presadili to, čomu priam fanaticky veria.
V deklarácii sa politický zámer predkladateľa tiež prikrýval vznešeným slovíčkom „zvrchovanosť“. Požadovala, aby sa vo výlučnej právomoci štátov ponechalo „rozhodovanie o kultúrno-etických otázkach: 1. ochrany života a dôstojnosti ľudskej bytosti od počatia až po smrť, 2. ochrany rodiny a inštitúcie manželstva ako základu spoločnosti, 3. ako i rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, výchovy a vzdelávania.
Tieto tri body spolu s dôvodovou správou k deklarácii zúžili širokú oblasť kultúry a etiky na sexuálne správanie sa ľudí. Bol to neprofesionálny a verejnosť zavádzajúci prístup. Namiesto vágneho slovného spojenia „kultúrno-etické otázky“ sa malo hovoriť o ľudských právach v pomenovaných oblastiach.
Ani po 23 rokoch sa nič nezmenilo
Základným politickým zámerom predkladateľov deklarácie nebolo brániť zvrchovanosť SR, ale využiť autoritu parlamentu na posvätenie vlastnej ultrakonzervatívnej predstavy o rodine, reprodukčnom správaní človeka, o umelom prerušení tehotenstva, o sexuálnej výchove, o vzťahu spoločnosti k menšine s inou sexuálnou orientáciou.
Na to, aby sa táto predstava ponúkala celej rozmanitej slovenskej spoločnosti ako čosi univerzálne, všeobecne platné. Inak povedané, ideologická agenda jednej parlamentnej strany o tom, ako sa majú ľudia vzťahovať takému zložitému fenoménu, ako je láska, ako má štát zasahovať do slobody rozhodovania o výsostne súkromných, až intímnych otázkach ľudí, ako sa má stavať k LGBTI ľudom, sa tu ponúkala ako veľký zápas o národnú identitu a zvrchovanosť SR po vstupe do EÚ.
Polemizujúc s takýmto prístupom som sa vtedy pýtal: „Prečo by sa nábožensko-ideologický názor KDH na umelé prerušenie tehotenstva a registrované partnerstvo mal prezentovať ako celoslovenské stanovisko či univerzálny prejav našej kultúrnej identity?“
