Autor je spisovateľ a teológ
Utekal som ako divý. Mama volala z práce, že jej volala zelovocárka, že prišlo desať kíl pomarančov. Kubánskych, zle sa šúpali, boli kyslé, dužina zostávala za nechtami. Odložila jej päť kusov, viac nemôže, sľúbila aj Majke a niečo musí nechať pre seba a niečo aspoň na chvíľu do výkladu.
Zelovoc bol v malej garáži, na prvého mája mali plagáty k Sviatku pracujúcich. Videli sme v ňom portrét mŕtveho Leonida Iľjiča Brežneva a Jurija Andropova s malým parte medzi cesnakom zo Žitného ostrova a štipľavou paprikou od Bulharov z Trnávky, párkrát v roku s kubánskymi pomarančmi, ananásmi a banánmi z Venezuely.
Ficovo eRvéHáPé
Náš zelovoc bol krachujúce RVHP v malom. Na menšom bratislavskom sídlisku sme už podľa tovaru a výkladov vedeli, že boľševikovi ostáva rok alebo dva.
Režim, založený na spolupráci bratských sovietskych, okupovaných a chudobných republík z Južnej Ameriky a Ázie, skolaboval. Nedokázal nakŕmiť vlastných obyvateľov a nedokázal to napriek tomu, že viac-menej podobnou ideológiou od Číny po socialistický Afganistan znižoval ich počet vraždami, deportáciami alebo núteným exilom.
Celé sa to volalo RVHP, Rada vzájomnej hospodárskej pomoci. Jej podstatou bol zahraničný obchod s ťažkým priemyslom výmenou za kyslé pomaranče, vietnamské polievky a uzbecké sladkosti.
Ale napokon eRvéHáPé skrachovalo, hoci kontinuitu kreténizmu plánovaného hospodárstva desiatky rokov neprerušili ani slobodné voľby, ani vznik nových politických strán.
Robert Fico sa zrejme niekedy vlani zobudil do roku 1985. Vtedy sa ešte privilegované deti začiatkom leta chystali do indoktrinačného komunistického tábora Artek pri Čiernom mori.
Schádzala sa v ňom elitná komunistická mládež z celého RVHP a Varšavskej zmluvy a za odmenu aj kubánske či vietnamské deti, ktoré si tak našli v okupovanej Európe budúce obchodné a politické kontakty.
Tí, čo nešli do Arteku ani na spartakiádu, paródiu na sokolské zlety, písali posledné listy pred prázdninami svojim listovým druhom v sovietskych mestách a mestečkách. Písali ich v ruštine, ktorá bola povinná. Písali, ako sa majú, što slučílos za paslédnij néskoľko mésjacov i kudá my pajďóm na kaníkuly.
