Autor je filozof a bývalý poslanec Európskeho parlamentu
Som proste jastrab. Nie vojnychtivý, ale tam, kde nejaký predátor zaútočí na holubicu, niet inej cesty, len sa zmeniť na dravca. Najlepšie väčšieho ako ten, čo si trúfal na holubicu. Pravda, na dnešnom Blízkom východe holubice nie sú.
Raz ma pozvali na diskusiu do televízie al-Džazíra. Povedal som, že Blízky východ je presne tam, kde bola Európa medzi dvoma vojnami: každý je každému nepriateľ, konkurent; hľadajú sa aliancie, spojenectvá na to, ako toho druhého poraziť. A hľadajú to všetci. Skončilo sa to svetovou vojnou.
Blízky východ nie je nič iné: navyše sa aliancie ešte delia podľa náboženského kľúča – to, čo sme v Európe prekonali už skončením náboženských vojen v 17. storočí.
Štátna suverenita?
Navyše: nikto tam nijakú štátnu suverenitu – ako požaduje Charta OSN – nerešpektuje. Plne som podporoval americkú priamu intervenciu v Afganistane. Iste nielen pre tie budhistické sochy, ktoré tam Taliban rozstrieľal, aj keď mi ich bolo historicky ľúto. Ale pre podporu a výcvik, ktoré Taliban poskytoval všetkým druhom teroristických organizácií, no najmä al-Káide.
Taliban bol druhým pokusom o teokraciu, nepochybne oveľa primitívnejšiu ako iránska, lebo je založená na kmeňovom a starofeudálnom usporiadaní. Iránska je modernejšia, mestská, ale stále teokracia. S jasnými imperiálnymi ambíciami.
Vedel som, že po izraelskom útoku na iránske jadrové a vojenské zariadenia sa spustí zľava doprava nárek a rozhorčenie nad porušovaním suverenity Iránu. Nuž Irán sám nikdy žiadnu suverenitu neuznával. Presnejšie, len do miery svojej sily diktovať iným.
Nielenže neakceptoval suverenitu tam, kde mal záujmy, ale pokusy o zmenu režimu boli základným nástrojom jeho imperiálnej politiky. Prosto Irán je zdrojom rozsiahleho vývozu teokracie a podporovateľom rodiacich a vzmáhajúcich sa teroristických skupín. To je jedna z hlavných náplní práce jeho „revolučných gárd“.
