Autorka je spisovateľka
Trávili sme čas v tieni kaviarne španielskej ulice. Ku stolíku podišla žena. V nosiči na jej chrbte spalo dieťa a ruky mala plné okrúhlych vešiakov s náramkami. Nebola v ten deň prvou ani poslednou. Dvadsaťročná dcéra našich známych vyhŕkla: „To si nemôže nájsť normálnu prácu?“
Nastala debata, o tom, či títo ľudia pracujú pre seba, alebo časť tržby odovzdávajú, či peniaze míňajú na drogy, tiež, odkiaľ vlastne sú, prečo ich je toľko a kde spia. Dumala som, čo má to dieťa na mysli pri slovnom spojení normálna práca.
Definícia normálnej práce pravdepodobne neexistuje a ak áno, dajme tomu, že zahŕňa pracovný čas štyridsať hodín týždenne, poistenia, benefity, kamarátstva a budovanie kariéry, možno značky, a určitý počet dní dovolenky ročne.
Na mojich cestách boli najvytrvalejší pouliční predavači v Marrákeši. Slávne Námestie mŕtvych je údajne najväčším trhoviskom v Afrike. Lenže, stánky aj prístavky, ktoré ono námestie obkolesujú, sú tam konštantne, nepresúvajú sa. Ich majitelia nemenia miesto pobytu a vytrvalo, deň za dňom a možno generácia za generáciou celé roky vnucujú svoje tovary a neustále zdravia, kričia, volajú, ťahajú vás dovnútra. Žijú skromne a zvyčajne živia široké príbuzenstvo.
Áno, môže to byť obťažujúce, no toto divadlo je ich svojráz. Treba sa obrniť a mať nadhľad, užiť si atmosféru a nebrať si veci osobne.
Odkiaľ si priateľ môj?
Skutočne neodbytní sú pouliční predavači v Turecku. Aj najnepatrnejší očný kontakt využijú na to, aby vás dotiahli do svojho obchodu ani nestihnete otvoriť ústa, už si nevdojak navliekate zimnú bundu v lete a pán vás vo finále zavlečie do zákulisia, pohostí čiernym čajom a povie, že by chcel žiť v Nemecku, ako niektorí jeho príbuzní.
