Autorka je režisérka
Sú chvíle, keď si pripadám ako archeológ viery. S každým novým filmom zliezam do hlbín, kde sa rozhoduje o dôvere vo fikciu, ktorá má schopnosť byť pravdivejšia než realita. Nazdávam sa, že každý režisér ustavične hľadá herca, ktorému by mohol dôverovať, že rozumie kontextu repliky aj tichu pred ňou, ktorý rozumie bez potreby prekladu.
Pred dvadsiatimi rokmi som sedela na káve s Evou Borušovičovou. Čakal ma proces hľadania Lietajúceho Cypriána a najväčšmi ma umáralo pomyslenie na kasting.
Hercov som sa bála ako čert kríža. Ich absencie ostychu, odhodlanosti eliminovať svoju fyzickú schránku na nástroj, ich dychtivosti po príležitosti.
Eve sa prihodilo čosi krásne. Poslala jeden svoj scenár herečke a dohodli sa na osobnom stretnutí. Keď Eva vošla do kaviarne, čakala ju postava z jej textu. Učesaná a oblečená presne tak, ako ju napísala.
Môj osudový herec na mňa čakal v Banskej Bystrici pred hotelom Lux. Odhodil cigaretu a nastúpil do auta.
Podchvíľou som v spätnom zrkadle kontrolovala, či som si ho nevymyslela. Ale bol tam, ozajstný Adam Šangala, princ Bajaja, Adam Jednoručka. Ivan Palúch, herec s archaickou tvárou a zastretými očami, akého už nikdy mať nebudem.
Nie je doložené, že by mal oficiálny zákaz činnosti, ale v praxi sa v 70. rokoch stratil z obrazu. Prestal dostávať významné úlohy, čo bol bežný mechanizmus normalizačnej moci.
V kostole v Ponikách som s ním nakrútila krátkometrážny študentský film. O rok sme nakrúcali ďalší. Ako to robíš, spytoval sa ho s obdivom Pavel Liška, že si ozajstný? Nehraj, poradil mu Ivan, iba buď.
Jeho výkony prekonávali hranice bežného herectva, prinášal bytostnú intenzitu. Cítil kameru, cítil film.
Na súmraku sa mu tvary a kontúry zlievali do machúľ a on narážal do nábytku, pravicu vystretú pred sebou. Ivanko, dvere sú vpravo. Vidím, klamal a smial sa.
Na internete som našla portrét z čias, keď mal tridsať, a vytlačila som ho na fotopapier. Sem sa mi podpíš. To už nie som ja, namietal. Práveže si to ty, presne taký. Ozajstnejší než ostatní, krásny, až bolí srdce.
Ako sa máš, volával mi. Chodím o barlách, to ten bedrový kĺb. Neviem dýchať. Budem v Bratislave, poďme na koňak.
Pred desiatimi rokmi mi zatelefonoval, že ide do špitála. O pár dní neskôr som zodvihla neznáme číslo. Aké sú vaše pocity, vyzvedal bulvár, taká strata pre umelecký svet.
Nádych a výdych. Dobrý Kriste, súčasťou môjho kréda je existencia špeciálneho očistca pre iniciátorov týchto telefonátov.
Keď zomrela Eva Borušovičová, spomenula som si na herečku, ktorá sa premenila na postavu z jej scenára. Pre mňa to nikdy nik neurobil.
O pár dní bude práve desať rokov, čo odišiel Ivan, a ja som zastala na krajnici pri ceste, aby som sa nadýchla a vydýchla. Niekedy ho hľadám v spätnom zrkadle. Myslím, azda je to súčasť môjho kréda, že sa len opäť na chvíľu stratil z obrazu.
