Pri hodnotení činnosti a ambícií Matúša Šutaja Eštoka si treba vždy dávať pozor, aby sa kritika nejavila ako slepý, živelný odpor mariaci akúkoľvek konštruktívnu debatu. Platí to aj pri jeho najčerstvejšom počine, ktorým chce zvýšiť kauciu a sťažiť fungovanie strán.
Zákon síce nie je priamo drakonický, ale srší z neho aparátčická spupnosť. Volebnú kauciu treba zvýšiť na päť percent, lebo inak strana nepreukázala „vážnosť kandidatúry“! Rovnako príspevky na činnosť strán. „Úspešná“ je len strana v parlamente, ostatné nemajú „reálny politický vplyv“, tak nech nezavadzajú!

A vôbec, tu sa konsoliduje! Takže skrátime príspevky stranám o tridsať percent. Napokon, veď to aj tak bolí len tých, ktorí pravidlá dodržiavajú a stranu či kampane financujú v súlade so zákonom. A vieme, že Šutaj Eštok aj jeho predchodca na čele Hlasu v tomto smere prejavili kreatívny prístup.
Pritom keby sa minister vnútra nesprával ako pán politického tvorstva, mohli by sme sa rozprávať aj normálne.
Trebárs o tej kaucii pre voľby do parlamentu. Nezvyšovala sa od zavedenia druhou Dzurindovou vládou v roku 2004 a vtedajšieho pol milióna korún (teda od oka tridsať výplat) je celkom iná suma než sedemnásťtisíc eur pri dnešných cenách (desať výplat).
O zvýšení kaucie sa teda dá rozprávať. Celkom postačí, aby nám predkladateľ vysvetlil, ako sa negatívne prejavuje terajší, podľa neho príliš benevolentný prístup, a vskutku môžeme pristúpiť na zvýšenie.
Alebo príspevky pre strany odvodené od rastu miezd. Možno naozaj presiahli úroveň, akú si zákonodarca predstavoval pred dvadsiatimi rokmi a dnes by dôstojne vyžili aj z nižšieho percenta.
Ešte pozitívnejšie sa dá hovoriť o obmedzení, podľa ktorého si strany budú môcť meniť názov najviac raz za päť rokov. Možno to naozaj skomplikuje obchádzanie podmienok na zakladanie strán ich nakupovaním a registráciou fejkových koaličných názvov na jedno použitie.
Napokon, príklad Smeru ako samozvanej „slovenskej sociálnej demokracie“. Komunikovaný názov sa dá upraviť aj bez zmeny v registri (tam je to stále len „sociálna demokracia“). Určite to má nejaký háčik, ale veď, rozprávajme sa.
V skratke, Eštokov návrh síce odhaľuje absenciu pochopenia pre organickú, zospodu, od občana rastúcu demokraciu. Čo nemá funkcie, žetóny, ideálne rovno parlamentnú väčšinu, to je otravný planktón, ktorý bráni veľkým dravcom v pokojnej politickej práci.
Ešte stále má možnosť dať si vysvetliť, že práve to je do veľkej miery slobodná politická súťaž. Všetci by sme si ušetrili kopu práce, keby mu to nemusel vysvetľovať Ústavný súd.