Kedykoľvek sa s veľkým alebo ešte väčším oneskorením zverejnia rozhodnutia rady Fondu na podporu umenia, nejednej traumatizovanej osobe zaznie v ušiach hlas Romana Michelka.
Nielenže sa dušoval, že v rade budú usadené „nespochybniteľné autority“, ale vytváral dojem, že títo ľudia konsenzu budú len tak tíško bdieť nad dobre fungujúcim fondom a iba kde-tu nasmerujú odborné komisie, aby nehodnotili tak prísne. „Predpokladám, že 92 – 93 percent odporúčaní komisií ostane bez zásahov,“ povedal Michelko pred vyše rokom. Dnes prišiel čas pozrieť sa na tieto odhady poriadne.
Rada FPU má za sebou šnúru vyslovene diskriminačných rozhodnutí, nejaký ten folkloristický škandál, vyhodenie riaditeľa a na krku odchod zamestnancov aj napomenutie Generálnej prokuratúry. Tá povedala, že autority nie sú ani profesijné, ani nespochybniteľné. Nikomu to však, zdá sa, žily netrhá.
Ministerka si stojí za ľuďmi, ktorých odbornosť spočíva nanajvýš vo výhre pekného tretieho miesta v súťaži Putujeme za ľudovou piesňou z roku 1994. Neodvolá ich a ani životopisy nezverejní a basta.
To, čo sa zverejňuje, sú rozhodnutia o tom, ako rada vstupuje do rozhodovaní odborníkov. Na vlastné oči sa teda môžeme presvedčiť, že nejde o pár percent zásahov, ale o riadny masaker.
