Autor je bývalý veľvyslanec a riaditeľ britsko-európskej organizácie European Leadership Network (ELN)
Fico (vľavo) a čínsky prezident Si Ťin-pching počas stretnutia v Pekingu 1. novembra 2024. (zdroj: TASR/Sin-chua)Podporovatelia takzvanej politiky na štyri svetové strany často hovoria, že Slovensko musí rozvíjať vzťahy aj s mimoeurópskymi štátmi ako Brazília, Čína alebo Vietnam. Súhlasím.
To, že sme súčasťou NATO a Európskej únie, nás vôbec neobmedzuje v budovaní obchodných či politických vzťahov s neeurópskymi štátmi. Ja sám mám napríklad veľmi dobré osobné aj pracovné vzťahy s viacerými neeurópskymi veľvyslancami v Londýne – od Brazílie cez emiráty, Egypt, Maroko až po Indonéziu či Južnú Kóreu.
Sú to veľmi dôležité štáty v medzinárodných vzťahoch, potenciálne zaujímaví ekonomickí partneri, a preto s nimi treba budovať čo najužšie vzťahy.
Ešte ako veľvyslanec v Londýne som organizoval rôzne formáty so štátmi tzv. emerging powers – teda so štátmi, ktoré sú považované za regionálne mocnosti po celom svete od Austrálie cez Egypt až po Brazíliu. Práve rast vplyvu regionálnych mocností je dôležitým trendom medzinárodných vzťahov 21. storočia, čo nemôže ignorovať ani Slovensko.
Kto nahradí Ameriku?
Po čiastočnom ústupe Spojených štátov vzniká v medzinárodných vzťahoch vákuum. A keďže geopolitika „nemá rada“ prázdno (väčšinou spojené s chaosom, občianskymi a lokálnymi vojnami, konfliktmi a napätím), iní hráči sa snažia tento priestor zaplniť svojou mocenskou prítomnosťou.
Nadregionálni geopolitickí aktéri ako Čína a Rusko však nie sú schopní úplne nahradiť úlohu USA.
Peking sa snaží – a dosahuje určité úspechy najmä v Afrike a čiastočne v juhovýchodnej Ázii (hoci tam sa formuje silný geopolitický protitlak zo strany Indie, Japonska, Austrálie, Vietnamu a Američania tam ostávajú silní).
Rusko síce vydáva silné vyhlásenia, ale v skutočnosti Moskva skôr stráca pozície (strata Sýrie, oslabenie proruského iránskeho režimu). Jedine v Sahelskej oblasti Afriky zaznamenáva určité úspechy, kde zapĺňa priestor po Francúzsku (Paríž sa po ruskej agresii na Ukrajine viac sústreďuje na európsku obranu).
V tejto situácii váha a význam regionálnych mocností rastú – India (s nábehom na globálnejšiu pozíciu v strednodobom horizonte), Brazília, Turecko, Indonézia, Saudská Arábia, emiráty a ďalší sa napriek rôznym svojim politickým a ekonomickým problémom snažia posilňovať svoje pozície.
Investujú do regionálnej infraštruktúry, budujú nadregionálne logistické body (napríklad istanbulské a dubajské letisko).
Symbolicky dôležitým krokom je aj zriaďovanie vojenských základní v zahraničí: Turci sú prítomní v Líbyi, Katare, Somálsku; India rozširuje svoju námornú prítomnosť a infraštruktúru v priestore Indického oceánu atď.
Čína je osobitná kategória. Hoci globálna odborná debata v poslednom období smeruje ku konsenzu, že v dôsledku demografických, politických a štrukturálnych problémov sa prudký rast čínskej moci zastavil – niektorí hovoria dokonca o tzv. „peak China“, teda že Peking práve teraz dosahuje svoj vrchol moci bez perspektívy mohutnejšieho rastu v budúcnosti –, je zrejmé, že tento ázijský obor sa stal de facto globálnou mocnosťou a zostane ňou počas celého 21. storočia (ak sa nestane niečo prudko nepredvídateľné).
Summa summarum: mimoeurópsky svet je dôležitý – a pravdepodobne bude ešte dôležitejší v budúcnosti. Preto je správne usilovať sa o užšie politické, obchodné a ekonomické vzťahy s týmito aktérmi.
Chceli by ste, aby nás chránili čínski vojaci?
Tieto vzťahy – akokoľvek perspektívne – nikdy nemôžu nahradiť naše spojenectvá a partnerstvá napríklad s Poľskom, Nemeckom, Českom, Britániou, Francúzskom, so Španielskom a podobne. Nikdy.
Alebo si niekto reálne predstavuje, že ak sa Slovensko dostane do úzkych a bude nás treba brániť, tak nám prídu na pomoc vietnamskí, brazílski či čínski vojaci? Je to absolútne nereálne – a ani si nie som istý, či by sme to vôbec chceli (ja nie).
Práve toto v realite znamená „zahraničná politika na štyri svetové strany“ súčasnej slovenskej vlády: vzdialiť sa od tradičných spojencov, ničiť vzťahy so štátmi, od ktorých závisia naša bezpečnosť a prosperita.
Neviem, či to robia naschvál, z nevedomosti alebo z babráctva, ale v konečnom dôsledku je to aj tak jedno. Lebo je to obrovská chyba. Zásadná a tragická. Oslabuje nás to a ak to takto pôjde ďalej, dostaneme sa pod červenú čiaru, spod ktorej už niet návratu.
Geografia a ekonomická realita sa nedajú ignorovať
Akokoľvek dobré vzťahy budeme mať s Brazíliou alebo s Egyptom, jednoducho nikdy nemôžu nahradiť bezpečnostné garancie a v prípade potreby aj konkrétnu pomoc, akú nám dokážu dať Briti, Francúzi alebo Poliaci.
Podobne: akokoľvek zaujímavé ekonomické projekty nájdeme v Číne či v Indonézii, vždy to bude len malé percento v porovnaní s Nemeckom, Rakúskom či s Českom. Čínske, indonézske či marocké investície nikdy nebudú prúdiť na Slovensko v takej miere, aby to bolo ekonomicky relevantné. (Ak nič iné, tak vidíme nie veľmi podarený príbeh Maďarska s čínskymi investíciami.)
Nejde len o investície, ale aj o celkovú technologickú úroveň a know-how. Majú Vietnam, Egypt či Brazília potrebné know-how na to, aby prispeli k modernizácii Slovenska? Všakže nie.
No Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Británia ako najvyspelejšie štáty sveta ho prirodzene majú. To už ostatne za posledné tri desaťročia dokázali, keď sa Slovensko aj vďaka ich investíciám aspoň čiastočne modernizovalo.
A to som ešte nespomenul kompatibilitu politických systémov. Ak uvažujeme o Slovensku ako o demokratickom štáte, prirodzenými partnermi sú ostatné demokratické štáty v Európe od Fínska po Portugalsko, od Talianska až po Britániu.
Takže, vážený pán premiér a pán minister zahraničných vecí, budujte vzťahy po celom svete – však vládna letka musí lietať a nech červené koberce v Číne nezapadnú prachom. Ale neruinujte naše partnerstvá s najbližšími spojencami.
Lebo budeme všetci chudobnejší a oveľa menej bezpeční. A v tom nám vaši kamaráti vo Vietname nepomôžu.
