Fedor Gál je sociológ, Eugen Kvašňák je neurovedec
Zápas s problémami stimuluje mozog aj dušu, bez problémov upadá jedno i druhé. Bezpečný komfort je chudobný na podnety.
Dnešné „zabezpečené“ deti sa narodili do nárokovej spoločnosti, kde je na mnoho donedávna nesamozrejmých vecí prirodzený nárok. Zdá sa, že toto malé nebo na zemi so sebou nesie aj istý úpadok.
Často je to „prázdno a nuda“. Predávkovanie prázdnom a nudou môže mať pre spoločnosť patologické následky – osamelosť, závislosť, narušené vzťahy a podobne.
Možno sa mýlime, ale mnohé z toho, čo sa teraz deje, možno pripísať na vrub tohto fenoménu a jeho spoločenskej nákazlivosti. Ľudia šalejú, lebo im je dobre.
Šialenstvo nárokovej spoločnosti kvitne na jednej záhrade s opačným extrémom – frustráciou, strachom a panikou z ohrozenia základných potrieb. Strach, ktorý preniká až do špiku kostí jednotlivcov i spoločnosti.
Imperatívom tejto frustrovanej skupiny ľudí je holé „prežiť“. Povedané s klasikom, človek človeku stáva sa vlkom.
Zmes bezútešnosti, „prázdna“ a boja o holé prežitie je jedným z paradoxov súčasnosti. Bizarnosť. Kabaret? Tragédia či fraška? Alebo možno len stará pesnička v novom aranžmáne.
Ozvena večných strachov a sladkého omámenia z bláznivého sveta. Raj a peklo sa spolu zrkadlia v kaluži sĺz. Alebo, ako hovorieval náš starký, keď po mariáši dvíhal štamprlík na prípitok: „Niekto od žiaľu, niekto od radosti.“
Ale už vážne... Keď skúsime pátrať, ako vidí zmysel života napríklad Viktor Frankl, nájdeme „zápas“, zápas s problémami rôzneho druhu. To podľa neho dáva životu zmysel.
Alebo je to všetko jednoduchšie? Možno dáva životu zmysel autentický cit, či už vertikálny (rodič – dieťa), alebo horizontálny (priateľstvo, partnerská láska).
Pekný guláš, aby sa v tom pánboh vyznal... Ups, takmer sme zabudli... Takže, možno jediné, čo má zmysel, je viera. Úprimná, nepodmienená viera, ktorá postihne málokoho, ale zjavne existuje. A nemusí byť rovno náboženská.
Niekedy si vystačíme s múdrosťou predkov, ktorá siaha až k počiatkom písaných dejín, napríklad zlaté pravidlo „nerob inému, čo nechceš, aby on robil tebe“ alebo obyčajná ľudskosť a slušnosť.
A čo doma? Doma pokoj a smrad.
Politický režim, ktorý neposkytuje dostatok priestoru a podnetov motivujúcich k intelektuálnemu a duchovnému zápasu o lepší svet, je nanič. Nielenže nič pozitívne neprináša, ale je pelechom politických alfasamcov, autoritárskych populistov alebo, ako hovorí stredoveká legenda, potkaniarov.
Zdá sa, že sme dospeli do bodu, keď významnej časti demokratickej verejnosti došla trpezlivosť. Spoločenský smrad vyvoláva spoločenskú nevoľnosť. Vyvetrať a poslať smraďochov, kam patria, to je tá zmena, na ktorú dozrel čas. A kto iný má a môže byť iniciátorom takejto zmeny, ak nie občan?
Za seba hovoríme, že chceme žiť radšej v džungli, ktorá je krásna aj nebezpečná súčasne, než v zoo s istým jedlom a strechou nad hlavou, ale za plotom, v ohradenom výbehu.
Sme historicky v bode, keď opäť raz berieme do rúk budúcnosť. Treba vyvetrať, populisti a ich nadháňači potrebujú cítiť, že smradu už stačilo.
Alebo? Alebo sa opäť raz radšej necháme podplatiť a umlčať? Tu prilepšením k dôchodku, tu národoveckou demagógiou, tu ukazovaním prstom na vymysleného nepriateľa?
