Keď toho času nebohý Pavol Paška, košický miestodržiteľ Smeru, vyhlásil „vyhraj voľby a môžeš všetko“, netušil, ako sa dá do jedného arogantného šplechu napchať podstata legitimity novodobých autokratov. Vyhrať v demokratickej súťaži, rozložiť mechanizmy protiváh a kontroly a potom zmeniť pravidlá súťaže tak, aby opäť dostali posvätenie od voliča na ďalšiu demoláciu demokracie.
Preto by zdravo demokratická časť spoločnosti mala vždy znervóznieť, ak chce vládna moc bez širšej verejnej diskusie alebo politického konsenzu zahrnujúcich aj opozíciu meniť pravidlá volieb.
Bolo by nepochopiteľné, keby sa o zmenu volebných pravidiel nepokúsila súčasná vládna garnitúra. Robert Fico sa zatiaľ neunúval rozkresliť presný bojový plán, ako chce docieliť vládu jednej strany, ale nech to bude akákoľvek cesta, vieme, že sa to navonok bude tváriť demokraticky.
Aj on bude chcieť posvätenie od voliča cez „voľby“ a vyrobí populistické argumenty pre zmenu pravidiel. Šetrenie, viac moci pre ľudí, stabilita, podmienky pre splnenie sľubov, ktorými obšťastňoval voličov.
Prekliatie volebných zmien presadených autokratmi je, že po nich sa veľmi ťažko vracia k férovému normálu s rovnými šancami aj pre opozíciu. Napríklad misia Úradu OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva (ODIHR) ktorá monitorovala posledné parlamentné voľby v Maďarsku, povedala, že voľby boli demokratické, ale neboli férové.
Eštokova Šutajova novela
Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok a jeho tím načmáral novelu zákona, o ktorej by možno stačilo povedať to, čo už napísal kolega Peter Tkačenko: „zákon síce nie je priamo drakonický, ale srší z neho aparátčická spupnosť”, čiže je naozaj zlý.
Keďže Fico už týždne pod dojmom svojich návštev nedemokratických režimov omieľa, že na Slovensku máme príliš veľa politických strán, reakcia, že ovládač na ministra vnútra má v rukách predseda vlády, je pomerne logická. Eštokova Šutajova novela sa snaží skomplikovať vstup nových strán do politickej súťaže, oberá existujúce strany o možnosť reagovať na vývoj zmenou názvu a radikálne mení ich financovanie zo štátneho rozpočtu.
Mohli by sme moralizátorsky dodať, že je dôležité, aby parlamentné strany neposudzovali zmeny volebného zákona na základe kalkulácií, ako takéto zmeny ovplyvnia ich vlastný volebný výkon. Ale v pomeroch súčasnej vládnej koalície je to rovnaké, ako keby sme od akváriových rybičiek chceli, aby sa okamžite nevrhali na nasypanú potravu. Obava, že by podobne reagovali aj niektoré momentálne opozičné strany, je úplne opodstatnená.
