Autor je podpredseda Progresívneho Slovenska a poslanec NR SR
Scenár je až desivo známy: rozdeľovanie spoločnosti, podlizovanie sa najnižším pudom a absolútne uchvátenie moci spojené s hrozbou medzinárodnej izolácie. Slovensko sa vracia do 90. rokov, o ktorých som si myslel, že ich máme dávno za sebou.
Na 90. roky si veľmi dobre pamätám. Je to pre mňa veľmi osobná spomienka na to, ako sme sa naozaj báli, kde Slovensko skončí. Vedel som, o čo ide. Dovtedy som žil v autoritatívnom režime Alžírska, ale aj v slobodnom Francúzsku. Poznal som oba póly a dobre som vedel, kde si želám svoju vlasť. Nakoniec to dopadlo dobre a Slovensko sa stalo súčasťou modernej Európy.
Žiaľ, teraz vidíme, že ani toto víťazstvo nemusí byť konečné. Podobné praktiky ako z 90. rokov tu vidíme znovu. Najmä si však nanovo uvedomujeme, že naša príslušnosť k Západu nemusí byť garantovaná navždy.
Mečiarov pozorný žiak
V roku 1994, keď sa v parlamente odohrávala takzvaná noc dlhých nožov a koalícia si obsadzovala všetky kľúčové posty v štáte, z opozície tam ostal sedieť jedine Robert Fico. Dnes vidíme, že vtedy tam nebol, aby odporoval moci, ale aby sa zblízka mohol učiť, ako presne treba naštartovať legendárny valec zo Zlatej Idky.
V čom sa teda súčasná situácia tak podobá na polovicu 90. rokov? Tu je len niekoľko príkladov.
Súčasná koalícia sa po návrate k moci najprv pustila do ohýbania Trestného zákona a do zrušenia špeciálnej prokuratúry. Krok, ktorý vládna koalícia obhajovala ako potrebnú zmenu, v skutočnosti slúži na zabezpečenie beztrestnosti pre ľudí blízkych súčasnej moci. Je to krok šitý na mieru „našim ľuďom“, presne v duchu mečiarovských privatizácií a amnestií.
Slovenská informačná služba bola už v časoch Mečiara rodinným podnikom. Dostal ju Ivan Lexa, povolaním syn svojho vplyvného otca. Dnes je situácia prakticky totožná. Aj dnes vidíme, že SIS pod vedením syna neslúži štátu, ale vládnej strane. A keď chceme diskutovať o zneužívaní tajnej služby, narážame na múr odmietania.
Súčasťou noci dlhých nožov bolo aj preradenie opozičných poslancov do menej vplyvných výborov, ktoré potom ani nezasadali. Vtedy išlo o výbor pre životné prostredie a hádajte, ktorý je to dnes? Aj ja som členom Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Viac ako dvadsať jeho rokovaní sa neotvorilo, lebo koaliční poslanci nikdy nemôžu prísť.
Vždy majú nejaký program, možno spoločný.
Kľúčovou súčiastkou Mečiarovho mocenského valca bola STV, ktorú pre HZDS ovládol Igor Kubiš. Dnes sme svedkami podobného scenára. Koalícia pred rokom zrušila RTVS, aby si mohla dosadiť vlastné vedenie. Do kontrolných funkcií sa dostávajú politickí nominanti, ktorí majú zabezpečiť, aby médiá informovali v súlade s vládnym naratívom. Kritické hlasy nemajú mať miesto.
A tak ako v 90. rokoch aj dnes kráča demontáž demokracie doma ruka v ruke s rastúcou izoláciou v zahraničí.
Cesta do izolácie a príklon k Východu
Ak nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ, vyhlásil Mečiar, keď bolo jasné, že integrácia nepôjde ľahko, lebo demokracia na Slovensku nefungovala. Dnes počúvame, že na Západe sú vojnoví štváči, a premiér hľadá vzor vo východných autokraciách. Minister zahraničných vecí sa dokonca chystá odpustiť ruskému agresorovi.
Rovnako ako v 90. rokoch sa dostávame do izolácie. Slovenským diplomatom na prelome tisícročí dalo veľa práce presvedčiť svet, že Slovensko nie je Mečiar. Postupne si vybudovali ich dôveru, ktorú však štvrtá Ficova vláda dokázala premrhať v rekordne krátkom čase. Ťahá nás do izolácie a budúcim diplomatom pridáva novú prácu. Uveria nám tentoraz, že to už myslíme vážne?
A keď zlyhávajú ostatné nástroje, prichádza na rad ten posledný, najnebezpečnejší – zmena volebných pravidiel za pochodu. Mečiar videl, že sa proti nemu spája opozícia, tak skomplikoval vytváranie koalícií. Fico sa zas snaží vyradiť z boja menšie strany, ktoré podľa neho nemajú právo existovať. Chápeme, že sa ani premiér už nevyzná v tom, koho to má vlastne v koalícii – ministra bez strany, stranu bez ministra. No to je jeho chyba, nie chyba volebného systému.
Mečiarovi zasahovanie do volebného systému nepomohlo, no Fico sa možno skôr upína na skúsenosť z Maďarska. Viktor Orbán volebný systém pokrivil natoľko, že sa udržal pri moci pätnásť rokov. Na ústavnú väčšinu nepotreboval ani polovicu hlasov.
Poučenie z minulosti: sila je v jednote
Pamätám si, ako sme Mečiara porazili. Ideologicky rôznorodá skupina strán – od kresťanských demokratov cez liberálov, zelených po politických nasledovníkov komunistov – odhodila ideologické rozpory a prihlásila sa k spoločnému cieľu.
Ozvali sa herci, odbory, zamestnávatelia, banky, poľnohospodári a mnohí iní aktéri ekonomiky a verejného života. Myšlienka európskeho Slovenska nakoniec zvíťazila. Všetky tieto nesúrodé sily dokázala zjednotiť jediná myšlienka: že Vladimír Mečiar ťahá Slovensko do priepasti, mimo civilizovanej Európy.
Táto spomienka nemá byť len historickým exkurzom, ale najmä príležitosťou na hľadanie ponaučení pre súčasné dianie. Ak si z neho máme zobrať len jedno, tak toto – ohrozenie demokracie je natoľko veľké, že všetky ostatné spory musia ísť bokom.
Nemá zmysel sa hádať o zástupných témach a už vôbec nie kolaborovať s mocou, ktorá svoje vzory hľadá v Rusku. Je rok 1997 a znovu ide o všetko. Žiaľ, niektorí si vyberajú byť ticho a v súkromných rozhovoroch priznávajú, že sa boja.
Pamätám si strach z 90. rokov, ale pamätám si aj obrovskú silu a nádej, keď sme sa spojili. Tú silu máme aj dnes. Spravím všetko pre to, aby to vyšlo. Nestačí len opakovať Európe, že Slovensko nie je Fico. Musíme jej to dokázať – v uliciach, v osobných rozhovoroch, na sociálnych sieťach a najmä vo volebných miestnostiach.
Lebo Slovensko patrí do Európy, nech sa nám súčasná vládna moc snaží nahovoriť čokoľvek.
