Autorka je spisovateľka
Českú republiku zasiahol masívny výpadok prúdu. Spustili sa debaty o príčinách, dôsledkoch a o tom, aby sme si zvykali. Áno, ešus nad ohníkom je istota, ale ak by taká vec trvala niekoľko dní, nejde o jedlo, ani o filmy, ktoré si odrazu nemôžeme pozrieť na streamovacej službe.
Vyrojili sa tí, spojení zo Zemou. Písali, že konečne je to tu, a tiež, že svet je znivočený a unavený, potrebovali sme to, je to dar. Obyvatelia najchudobnejších krajín Afriky sa týmto darom osviežujú každý deň.
Uvedomila som si: výpadok na niekoľko hodín by konkrétne mňa, v prípade, že by som bola doma, neohrozil. Ani tá mraznička nie je taká naplnená, aby som neobetovala dva nanuky a mrazený hrášok. Ale nebývam v paneláku a nechodím výťahom.
Nie som kurča na farme, ktoré potrebuje klimatizáciu, alebo naopak, vyhrievanie, nie som ani pacientka s dialýzou, hoci aj české nemocnice išli v čase bez elektriny na generátory a v Prievidzi nemáme metro, v ktorom by som zostala trčať.
Prebudenie alebo ohrozenie?
Výpadok prúdu, pochopiteľne, spôsobí oveľa vážnejšie veci, než len zhasnutie svetiel. Podľa spirituálnych ľudí je to očisťujúce a očistné, je to prebudenie. Máme o tom filmy aj knihy, dočasné nefungovanie vecí je priestor a šanca.
Vo Venezuele trval takýto výpadok v roku 2019 päť dní. Zomreli ľudia. Len to, že v meste, ako je Caracas, vypadli semafory, spôsobilo nevídaný zmätok.
Koniec apríla 2025 sa niesol v podobnom duchu v Španielsku a v Portugalsku, život bez elektriny trval pre desiatky miliónov ľudí desať až pätnásť hodín, v závislosti od miesta.
Niektorí hovorili, že chaos im priniesol poučenie, iní, že zábavu a uvoľnenie a kamarátka mi napísala, že by jej stres z toho, čo sa deje, mohol spustiť epileptický záchvat.
Akí sme slabí, keď sa náhle všetko zastaví, a akí silní.
V diskusiách pod článkami v českých médiách sa to po ich blackoute hemžilo zaujímavosťami: muž sa chválil, že sa z reštaurácie dostal aj s rodinou bez platenia, žene prekyslo pečivo v rodinnej pekárni a musela ho vyhodiť.
Keď príde kríza
Stojím v Leopoldove v staničnej budove, tá freska vnútri, je, mimochodom, aj po stý raz rovnako krásna. Motá sa tu biedny človek a keď prejde okolo mňa, aby skontroloval, či vo výdajnej nádobke v automate na kávu nezostali nejaké mince, vidím, čo má napísané na tričku. Smile - make it your habit. Úsmev - urob si z toho zvyk.
O týždeň som na mojej obľúbenej prestupnej stanici opäť a stojí tam tiež, v tom istom tričku. Cestujúci vystúpili z rýchlika z Bratislavy. Nestane sa nič. Opúšťa staničnú budovu a vydá sa do prázdnej ulice, na najhorúcejšie slnko dňa, nohy ledva vlečie za sebou.
Keby sa masívny výpadok elektriny odohral u nás, ktovie, či by ho to zasiahlo. Neplánované krízy možno ani nevníma, je v nich ako doma.
Keď to príde, väčšina z nás sa tiež nebude potľapkávať po ramenách a hovoriť si, to nič, veď naši dedovia zvládli vojnu. Je normálne cítiť stres, strach a neistotu.
Falošné prebudenie
Máme zmysly, potrebujeme počuť, vidieť a dotýkať sa. Volanie po prebudení a návrate ku koreňom je v momente, keď sa nedovoláte rodičovi odkázanému na pomoc, alebo nenatankujete, aby ste vôbec prišli domov, falošné.
Ale môj obľúbený Shakespeare predsa napísal tridsaťosem hier pri dennom svetle a večernom ohni, je to tak. Ľudia žili bez elektriny od úsvitu ľudstva. Lenže, sme tu a teraz.
Už sme zašli príliš ďaleko, mnohé činnosti, ktoré nás robia šťastnými, závisia v prvom rade od príjmu elektrickej energie.
Existovať v neelektrifikovanej romantike si vyžaduje byť zdravý, nechodiť do práce (kancelária či výroba, oboje potrebuje prúd) a súčasne sa neživiť doma napríklad šitím (šijací stroj), netrpieť závislosťou od neustále čistého oblečenia (práčka) ani od elektrickej rúry (rebierka), od mobilov, hier, vysávania, automatického zavlažovania, ba ani od kávy. Takže je dobré mať kachle na drevo, kempingový varič a možno veľa sviečok, aby sme z nich mohli požičať iným.
Kľúčovou môže byť schopnosť zachovať rozvahu, mať humor a najmä vnímať okolie: susedov, priateľov, ulicu. Nie každý má dostatok síl na niekoľkohodinový návrat k prírode.
„Ako ďaleko tá malá sviečka hádže svoje lúče! Tak žiari dobrý skutok v unavenom svete“, hovorí Portia v hre Kupec benátsky a okrem tých sviečok ma baví, že už vtedy bol svet unavený.
