Autor je filozof a bývalý poslanec Európskeho parlamentu
Nuž veru nám prejav premiéra na Devíne nepriniesol nič nové. Má to dva rozmery: nové nemusí byť dobré, a tak je dobre, že nám nič nové nezvestoval. Zopakoval nám len to staré: teda to, že si dokonale hovie v konzervatívnom tradicionalizme; že už nechce byť iba pragmatickým premiérom a už ani nie len novým smeráckym ideológom – jemne sa vžíva do roly ideového vodcu národa a tak sa aj predstavuje.
A tak ako oslavovaní vierozvestci, sám nám chce zvestovať nové pravdy, ktoré samozrejme nie sú ničím iným ako znovuzrodením a vzkriesením tých právd a hodnôt, na ktorých vraj odnepamäti spočíva naša národná identita. Len medzičasom sa dostali do pozadia, lebo „cudzácke“ vplyvy, ktoré nám sem vpustili liberáli a progresivisti, zakryli našu skutočnú národnú podstatu. Tú, ktorú si nesieme ako národ odnepamäti a bez prerušenia.
Politické legendy
Len akosi opomenul fakt, že Cyril a Metod sú nepochybne symbolom diskontinuity našich dejín.
Prispeli k prerušeniu pôvodnej slovanskej mytológie pokresťančovaním – ktoré malo jednoznačne mocenské príčiny a často aj veľmi násilnú podobu. Prichádzalo zvonka a bolo výrazom kultúrneho imperializmu Ríma.
Teda ja osobne nič proti nemu nemám, naopak, vtiahol – ten imperializmus - roztrúsené kmene kultúrne do helénsko-rímskeho duchovného sveta. A ak nepasovali do mocenských ambícií Svätopluka, tak milých vierozvestcov vyhnal – a napriek tomu sme ho ako symbol našej štátnosti zvečnili na Hrade.
Potom sa autochtónna („naša“) šľachta pripojila k arpádovcom. Samá diskontinuita, keďže ani nemalo čo tvoriť kontinuitu.
„Národ“ sa začína formovať až v 19. storočí: aj to najprv v odvážnych predstavách „buditeľov“, potom v boji proti maďarizácii (ktorá, mimochodom, nebola ničím iným len vytváraním „maďarského národa“, ktorý by bol rád rozšíril svoje rady aj územia pomaďarčením inak hovoriacich komunít); a napokon veľkým emancipačným procesom v republikánskom Česko-slovensku. Ten sme ukončili vytvorením samostatného štátu.
Ale čo tam po faktoch! Mytológia je účinnejšia, vytvára pocit slávy, starobylosti a vzdorovitosti.
Od civilného štátu k svätej normalizácií
Istý posun v myslení a taktike vodcovskej sebaštylizácie predsa len nastal. Na minuloročnej slávnosti na Devíne sa zalíška klerikálom, že „ťažko je riadiť štát bez hodnôt, ktoré šíri cirkev“, ale predsa len zdôrazní, že naša ústava neviaže štát na nijakú ideológiu a náboženstvo.
Lenže dnes s cieľom „vykostiť KDH“ sa ideový vodca pokúša cieľavedome ústavu zmeniť: a to práve onen kľúčový článok 1, ktorý naše mocenské zriadenie striktne od cirkvi oddeľuje. Zároveň, cirkev v jeho – ale nielen v jeho – očiach prestala byť ústavom spásy, ako jej to prisúdili dejiny i zjavenie. Nie, má sa stať „ústavom normálnosti“.
Normálnosti všetkého: od národnej identity, verejnej morálky po všetky otázky od pása dole. A práve na tejto báze „normálnosti“ treba podľa neho postaviť „hrádzu nezmyselným progresívnym a liberálnym ideológiám“.
Zmena ústavy je tu kľúčová, má zastaviť „bezbrehý a zvrátený progresivizmus a liberalizmus“, ktorý „našu krajinu môže len a len zničiť“!
Pravda, ak sa to novému národnému vodcovi podarí, škodoradostne na adresu „progresivistov a liberálov“ poznamenávam – tak im treba, lebo nepostrehli, že sa tu chystá ústavný prevrat a nič, čo by stálo za reč, proti nemu neurobili. Len neviem, prečo by pre zaslepenosť progresívcov mali trpieť všetci občania.
Lebo skutočné nebezpečenstvo navrhovanej zmeny ústavy je v pokuse obmedziť občianske slobody, slobodu vyučovania a výchovy, slobodu vedeckého bádania, slobodu ženy rozhodovať o svojom živote a materstve, slobodu umenia vyjadrovať hĺbku a problémy nášho života.
Základy farskej republiky
Nový národný vodca nám chce cez ústavu znormalizovať morálku, určiť, čo je norma ľudského správania, aké hodnoty máme vyznávať. Ani ústava klérofašistického slovenského štátu ba ani komunistická ústava si nedovoľovali nanucovať v takom rozsahu občanom spôsob, ako majú žiť a prežívať svoj osobný život.
Lenže tu je ten posun: ku všetkému „svätému“, k svätým vierozvestcom, k svätým miestam, k svätým „otcom“ – to je pojmoslovie tohtoročného Devína.
Celkom zreteľne vnímam, že cieľovou skupinou už nie je len volič KDH, ale všetci tí, ktorí tak či onak pokladajú vieru za svoje životné vodidlo. Len verím, že sa nájde oveľa viac humanistických kresťanov ako tých dogmaticky zaslepených „normalizačnými“ funkciami cirkvi a jej nového vierozvestca.
Práve títo humanistickí kresťania by mali byť súčasťou vznikajúcej pevnej hrádze proti vzmáhajúcemu sa politickému katolicizmu. Ktorý by nás doviedol k „svätej normalizácií“. A napokon k nejakej forme „farskej republiky“.
