Autor je teológ a spisovateľ
V júli 1995 obkľúčili srbské jednotky Ratka Mladića, Radovana Karadžića a paramilitárne oddiely Škorpión bosnianske mesto Srebrenica, ktoré predtým OSN vyhlásilo za bezpečnú zónu. Moslimské rodiny z okolitých miest a dedín mali byť pod ochranou holandských vojakov.
Po krátkej blokáde a ostreľovaní mesta vstúpil Ratko Mladić s jednotkami bosnianskych Srbov do centra mesta, obývaného pred vojnou tridsiatimi siedmimi tisícmi prevažne Bosniakov a zo štvrtiny Srbmi.
Od 11. júla sa začali deportácie žien a detí, o dva dni začali Srbi oddeľovať mužov a chlapcov. Asi za štyri dni, od 13. do 16. júla, zavraždili v okolitých lesoch, farmách, na poliach viac ako osemtisíctristo mužov a chlapcov, najmä bosenských moslimov. Ich telá nahádzali do masových hrobov, pozostatky obetí srbskej genocídy hľadajú medzinárodné vyšetrovacie tímy dodnes.
Keď sa páchateľ hrá na obeť
Ratko Mladić a Radovan Karadžić skončili pred Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v Haagu.
Psychiater a básnik Karadžić sa ukrýval ako liečiteľ na predmestí Belehradu. Ani jeden zo srbských veliteľov vrátane desiatok ďalších osôb, ktoré sa zúčastnili na najhoršom masakri vojny v bývalej Juhoslávii, sa k svojim činom nepriznal, rovnako ako sa k nim dodnes nepriznáva srbský štát a nacionalistické srbské vedenie prezidenta Aleksandara Vučića.
Viac ako tridsať rokov pracujú srbské nacionalistické kruhy na vyviňovacej verzii udalostí v bývalej Juhoslávii. Viac ako tridsať rokov rozprávajú svetu, že vojnu, ktorú rozpútal Slobodan Milošević proti Chorvátsku, Slovinsku, Bosne a Hercegovine a proti Kosovu, vlastne nerozpútali, ale že sa v nej nejako „ocitli“ pod vplyvom cudzích síl, ktoré ich tak domotali a pobalamutili, že sa jedného dňa po futbalovom zápase v Belehrade rozhodli vyhlásiť vojnu všetkým ostatným štátom federácie Josipa Broza Tita.
Vojna v Juhoslávii sa nezačala masakrom v Srebrenici ani obliehaním Sarajeva a zničením Mostaru . Začala sa na východe Chorvátska, vo Vukovare a v Osijeku, kde srbské paramilitárne jednotky začali vraždiť svojich chorvátskych susedov. Vo vukovarskej nemocnici vyrezávali chorvátskym pacientom jazyky a oči, zničili mesto a pokračovali ďalej cez východnú Slavóniu do centrálnej Bosny.
