Autor je bývalý veľvyslanec
„Oslavy“ na Devíne ukázali, že strana Smer za asistencie ostatných koaličných strán pokračuje v devalvovaní významu štátnych sviatkov ako dôležitého nástroja na upevňovanie súdržnosti spoločnosti, spojenia medzi štátom a občanmi a konsenzuálneho udržiavania tradícií, na ktorých je postavená Slovenská republika.
Namiesto dôstojnej a nadstranícky poňatej pripomienky jednej z tradícií republiky sme videli stranícky míting Smeru.
Za provokatívne veľké štátne peniaze vzhľadom na konsolidáciu verejných financií a bez transparentného verejného obstarávania.
Bol zorganizovaný papalášskym spôsobom, izolovane od verejnosti. Nie ministerstvom kultúry, ale ministerstvom obrany. Úroveň večerného programu zodpovedala kvalite kultúrnej politiky vlády.
Oficiálny večer sa niesol v znamení politicky účelovej a hrubej mytologizácie vety z preambuly stavy SR o cyrilo-metodskom duchovnom dedičstve a historickom odkaze Veľkej Moravy.
Odpoveď Maďarom
Pôvodným zmyslom preambuly v atmosfére začiatku 90. rokov bolo dať odpoveď na povýšenecké vychvaľovanie, že to Maďari priniesli do Karpatskej kotliny civilizáciu.
Pripomenúť, že v priestore dnešného Slovenska jestvoval už pred ich príchodom kristianizovaný štátny útvar zvaný Veľká Morava obývaný Slovanmi, ktorého panovník sa usiloval o jeho upevnenie pozvaním vzdelancov, šírením grécko-rímskej vzdelanosti a práva a výchovou kňazov pre formujúcu sa cirkevnú štruktúru.
Najpodstatnejšie je, že konštrukcia nového mýtu o misii gréckych solúnskych bratov Konštantína a Metoda v hlavnom prejave bola založená na drzej lži: „Žiaľ, pre nás, Slovenky a Slovákov, písali dejiny najmä cudzí historici. A bolo by omylom sa domnievať, že vždy písali o nás len pravdu.
Dejiny písané cudzím perom majú často sklon zamlčovať existenciu toho, kto v tých dejinách zohráva rozhodujúcu úlohu.“
Samozrejme, predseda vlády nepovedal, kto sú tí zlovoľní cudzí historici. No týmto tvrdením hanebným spôsobom znevážil obrovskú prácu profesionálnej slovenskej historiografie po novembri 1989.
Jej výsledkom sú kvalifikované vedecké práce o všetkých úsekoch slovenských dejín, respektíve dejín na území Slovenska vrátane dejín Veľkej Moravy a dobových súvislostí cyrilo-metodskej misie. Keby si bol prizval profesionálnych historikov do tímu, ktorý pripravoval jeho prejav, mohol sa vyhnúť aspoň časti kritiky za nezmysly, čo porozprával.
Účelom prejavu však evidentne nebolo ponúknuť verejnosti aspoň základné dobové a potom neskoršie historické reálie, z ktorých sa zrodila cyrilo-metodská tradícia, a objasniť, prečo môže a má byť spojovníkom rôznych častí slovenskej spoločnosti.
Politickým zámerom bolo nadviazať na konfrontačné vystúpenie spred roka. V ňom sa túto tradíciu pokúsil predseda vlády zneužiť ako argument jednak na postavenie hrádze proti progresivizmu a liberalizmu, ktorý sa vraj šíri ako rakovina a jed, a jednak pre tvrdenie, že „kresťanstvo je niečo, čo dáva tejto spoločnosti normálny rozmer“.
Tým ľudí bez vyznania a tých, ktorí sa hlásia k iným náboženstvám, vlastne označil za nenormálnych.
Za svoj politický cieľ tak nepriamo vytýčil akúsi novú kristianizáciu slovenskej spoločnosti na báze národného, predovšetkým katolíckeho konzervativizmu, na čo mala poslúžiť aj zmena ústavy.
Križiacka výprava proti liberálom
Pokračovaním v tomto nenávistnom rozdeľovaní spoločnosti sa stalo hlavné premiérovo posolstvo: „Bezbrehý a zvrátený progresivizmus a liberalizmus našu krajinu môžu len a len zničiť.“ Posťažoval sa, že „zdravý rozum, tradície, národná kultúra sa potláčajú, dominujú zvrátenosti a povrchnosť“.
Vyslovil želanie, že „na septembrovej schôdzi zvíťazí práve zdravý rozum a potrebná väčšina poslancov slovenského parlamentu podporí v záverečnom hlasovaní návrh novelizácie ústavy v základných kultúrno-etických a hodnotových otázkach.“
Táto mobilizácia podpory pre plánovaný ústavný prevrat na jednej strane povýšeneckým nálepkovaním názorových oponentov ako „duchovných a hodnotových bezdomovcov“ a na strane druhej vyzdvihovaním seba samých ako nositeľov vysokých morálnych a národných hodnôt však poriadne kríva.
To strana Smer je politickým bezdomovcom v Európskom parlamente, lebo jej pozastavili členstvo v Strane európskych socialistov za spoluprácu s krajnou pravicou.
Prejavom duchovného a hodnotového bezdomovectva Smeru a straty normálnosti a zdravého rozumu, na ktorý predseda vlády apeloval, je aj to, že strana vydávajúca sa za antifašistickú a sociálnodemokratickú si urobila svojho maskota z hajlujúceho neonacistu, antisemitu a extrémistu.
A to v krajine, ktorá má tragickú skúsenosť s klérofašistickým režimom a holokaustom.
Ide o človeka, ktorého Generálna prokuratúra tesne pred oslavami v dvanástich bodoch obvinila z dvadsiatich šiestich rôznych útokov a zo spáchania závažných trestných činov a prečinov, ktorých vymenovanie by zabralo veľký priestor.
Je iste dôkazom zdravého rozumu, normálnosti a vysokých morálnych hodnôt, že s ním chodili diskutovať všetci predsedovia koaličných strán a ich ďalší členovia.
Že významní predstavitelia vládnej koalície chodili za ním do Londýna. Že vláda ho dala priviezť vládnym špeciálom, najbližší premiérovi ľudia mu poskytli právne služby a vybavili byt, verejne ho obhajoval šéf Úradu vlády i podpredsedovia Smeru.
Prejavom zdravého rozumu a normálnosti je nepochybne aj to, keď tí, ktorí okázalo hlásajú hodnoty tradičnej rodiny a chcú ich presadiť do ústavy ako základ našej národnej identity, ich verejne, priam demonštratívne vo svojom vlastnom živote porušujú.
To všetko tvorí skutočne dobré základy národnej, kultúrnej a duchovnej identity sebavedomej a hrdej politickej reprezentácie a skvelé východisko pre povýšenecké moralizovanie na adresu opozície, médií, mimovládok a ďalších neprajníkov nášho vlastného štátu!
Európa neschopná odpúšťania?
Cyrilo-metodská mytológia však nebola použitá len na označenie vnútorných nepriateľov dobrej vlády a nášho Slovenska. Stala sa aj východiskom pre definovanie vonkajších nepriateľov, ale aj spojencov.
Odkaz solúnskych bratov sa premietol do obvinenia Európy, že jej „chýba železná opona“. Teda že problémom nie je Rusko so svojou agresiou proti Ukrajine, rozbitím európskej bezpečnostnej architektúry a vyhrážaním sa, že zhodí jadrové bomby na európske hlavné mestá.
Problémom je EÚ, lebo nechce Rusku odpustiť a vrátiť sa k biznisu s ním ako pred vojnou. A „každý, kto čo len prejaví záujem a pochopenie pre dianie za oponou, je okamžite obviňovaný zo zrady európskych hodnôt“.
Predseda vlády odvolaním sa na solúnskych bratov odôvodnil aj zmenu zahraničnopolitickej orientácie Slovenska: „Nevzdáme sa našich tradícií a odkazu dejín a budeme cez železnú oponu podávať ruku na mierovú spoluprácu. Svätí Cyril a Metod sú pre nás certifikátom pravosti pred celým slovanským svetom.“
To, že do tohto slovanského sveta sa ani náhodou nezaraďujú naši slovanskí susedia Česi, Poliaci a Ukrajinci, vyplýva zo statusu podpredsedu Smeru, ktorý má predsedovu plnú dôveru.
Progresívci podľa neho nenávidia svätých Cyrila a Metoda z dôvodu, že sú „symbolom toho, že patríme do veľkej slovanskej rodiny spolu s Rusmi a Srbmi“, lebo slovanská ríša ako „Veľká Morava odolávala vojenskému tlaku ďaleko väčšej ríše na západe, z ktorej sa neskôr vyvinulo Nemecko“.
Odkaz svätých Cyrila a Metoda spočíva podľa poslanca Európskeho parlamentu v tom, že „sme tradičný, slovanský, mierový a vzdelaný národ, ktorý si Západ nikdy nepodrobí“.
Tridsaťdva rokov po osamostatnení sa Slovenskej republiky a nadobudnutí jej zvrchovanosti a plnej medzinárodnoprávnej subjektivity sa ukazuje, že jej demokraticky zvolená reprezentácia nemá dostatok sebadôvery a medzinárodnopolitického sebavedomia.
Vrátila sa k mytologizovaniu našich národných dejín v ešte väčšom rozsahu, ako sme boli svedkami za vlád Vladimíra Mečiara.
Vtedy to však bolo do istej miery ospravedlniteľné začiatkami budovania našej štátnosti a jej medzinárodnopolitického etablovania sa.
Historik Ľubomír Lipták pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi napísal o tlakoch na kodifikovanie nejakej novej, historizujúcej politickej mytológie: „Bolo by neprofesionálne, keby sa tomu práve historici čudovali, bolo by samovraždou, keby sa tomu nebránili.“ V súčasnosti je ešte naliehavejšia jeho poznámka, že „historiografia nemôže oživovanie často absurdných mýtov prechádzať mlčky“.
Sebavedomý štát nepotrebuje barličku prihlúplej historickej mytológie. To, čo sa udialo na Devíne, ťažko poškodilo samotnú tradíciu sv. Cyrila a Metoda. Je to ďalší prejav deintelektualizácie a úpadku slovenskej politiky. A neúcty k slovenskej štátnosti a občanom našej republiky.
