Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Marek Maďarič patril dlho k najbližším a najvýkonnejším spolupracovníkom Roberta Fica. Predseda Smeru mu dôveroval v politicky kľúčových témach nastavenia ideologického profilu strany aj komunikačnej stratégie predvolebných kampaní. Slogan Ľudia si zaslúžia istoty a štyridsaťštyri percent pre Smer v roku 2012 bol aj Maďaričov historický úspech.
Pád od Maďariča k Šimkovičovej
Z tohto pohľadu bolo jeho pôsobenie vo Ficových vládach na mocensky bezvýznamnom poste ministra kultúry politickou anomáliou, danou zjavne tým, že Maďariča ako absolventa VŠMU napriek silnej mocenskej pozícii v Smere to vždy viac ťahalo ku kultúre, z ktorej profesijne vzišiel, a zlepšovaniu jej fungovania.
Niekdajší podpredseda Smeru Maďarič bol jediným vysokopostaveným politikom strany, ktorý (spolu s blízkym Ficovým poradcom Romanom Šípošom ) v marci 2018 pochopil, že vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je červená čiara. Vzal na seba politickú zodpovednosť, odstúpil a odišiel z politiky.
Liberáli v kultúre mu nevedia odpustiť jeho konzervatívno-národné postoje a najmä kampaň Smeru z roku 2016, postavenú na šírení strachu z migrantov. Preto je dodnes v ich kruhoch podceňovanou figúrou, hoci ich vlastný vytrvalý a, žiaľ, neúspešný boj o záchranu Fondu na podporu umenia bol fakticky bojom aj o Maďaričovo dedičstvo.
Keď Maďarič odišiel, Fico to mohol hodnotiť ako prejav politickej slabosti, no určite nie zrady, akej sa neskôr dopustila skupina okolo Petra Pellegriniho.
Keď v októbri 2023 Robert Fico ako predseda svojej štvrtej vlády súhlasil s nomináciou Martiny Šimkovičovej na ministerku kultúry, riešil primárne problém Andreja Danka so zložením poslaneckého klubu SNS v parlamente. Zároveň však otvoril cestu pre zničenie politického odkazu niekdajšieho blízkeho spolupracovníka.
Šimkovičová namiesto Maďariča vo Ficovej vláde je príkladom bezškrupulóznej povahy predsedu Smeru a výstižným symbolom jeho politického a osobnostného úpadku.
To, s akou vehemenciou sa Fico zastáva neschopnej ministerky, a ako ju vychvaľuje, je len ďalším príkladom, ako funguje mechanizmus ventilovania potláčaných impulzov ich zdôrazňovaním v inej, často perverznej, forme.
Nihilisti na ministerstve
Ministerka Šimkovičová s tajomníkom služobného úradu Lukášom Machalom sa Ficovi náramne osvedčili.
Kým jeho eskadra „mladých vlkov“ na čele s vedúcim Úradu vlády Jurajom Gedrom a šéfom Zboru poradcov Erikom Kaliňákom za rok a pol nedosiahla v boji proti mimovládnym organizáciám žiadne poriadne výsledky, nihilistické duo z ministerstva kultúry zničilo všetko, čo im prišlo pod ruky. A to tak nekompetentne a barbarsky, že sa voči tomu viackrát ostro ohradil aj bývalý minister Maďarič.
Jedným z najzjavnejších príkladov ničenia sa stal príbeh Slovenskej národnej galérie, a to po úspešnom dokončení jej rekonštrukcie. Príbeh SNG je smutným príbehom zničenej inštitúcie, osudov a kariér ľudí, ktorí ju tvorili. Predstavme si ten pocit zmaru, ako keby si rodina desať rokov stavala dom, aby sa po nasťahovaní zásahom zvonku rozpadla.
Nasledovali zbabrané nominácie nových riaditeľov (Anton Bittner, Jaroslav Ňinaj), ktorí dokonali skazu.
V marci 2025, keď z galérie odchádzali desiatky kľúčových ľudí, ministerstvo doťahovalo (tiež zbabraný) konkurz na výber nového vedenia. Človek by po tom všetkom čakal, že z neho vzíde niekto blízky nacionalistickým ideologickým rámcom vedenia rezortu, no aj tu sa ukázala kádrová prázdnota tohto spektra brandže.
Oportunisti prichádzajú do SNG
Namiesto „hejslovákov“ sa SNG v situácii totálneho rozvratu chopili dvaja „reklamkári“ a bývalí spolužiaci z pražskej FAMU Juraj Králik v pozícii riaditeľa a umelecký šéf a hlavný kurátor Martin Dostál.
