Autorka je režisérka
Od skorého rána sa trúsia cyklisti. Niektorí zastanú, oprú bicykel o lavičku pod lipami. Pitná? Ukážu na vodu z točky, ktorú sused opravil koncom zimy. Pre nich, pre turistov. Významná časť chalupárov bola totiž najprv turistami. Z dôvodov, ktoré poznajú iba oni, sa zatúlali na hranicu Tribeča a Pohronského Inovca a stratili tu srdce. Chvalabohu.
Štatistiky o malých horských dedinkách sa čítajú ako parte. Za posledné dekády klesol počet obyvateľov v niektorých o viac než 70 percent a mnohé sú dnes na hranici zániku. Vidiek, najmä kopcovitý a vzdialený, prestal byť súčasťou ekonomického a kultúrneho horizontu Slovenska, na našu večnú škodu. Kým v mestách sa rieši každý fľak zelene a kvalita cyklotrás, v horských osadách dumajú, kto ešte ostane najbližšiu zimu.
S každým prázdnym domom sa vyprázdňuje aj truhlica, v ktorej opatrujeme spomienky, dialekt, pomenovania lokalít, miestnu gramatiku života.
Ešte pred pol storočím mal štál nad Jedľovými Kostoľanmi vyše sto obyvateľov, ktorí si pamätali, že v bielom domčeku porodila žena partizána Trojana svoje najmladšie dieťa, keď sa po potlačení Povstania skrývali v horách. Že na svahoch sa pásli ovce a kravy a o chlievy boli prilepené lastovičie hniezda. Že starena z chalupy pod svahom chodievala predávať kýbel ovocia na trh do mesta. Osemnásť kilometrov tam i späť. Pešo. Miznú dejiny, ktoré nikdy neboli zapísané.
