Autor je bývalý poslanec NR SR, vedie impaktový investičný fond a pôsobí ako hosťujúci profesor na Sciences Po v Paríži a Hertie School of Governance v Berlíne
Začiatkom júla predložilo ministerstvo školstva na pripomienkové konanie návrh nového zákona o vysokých školách. Mala by to byť zásadná udalosť politickej sezóny.
Nesmejte sa. Existuje všeobecná zhoda, že stav našich univerzít si vyžaduje naliehavú zmenu a úplne nový zákon predstavuje zriedkavú príležitosť, ktorá tu bola od revolúcie iba dvakrát.
Ticho okolo zákona a strata dôvery
Prvýkrát v roku 1990 ešte Federálne zhromaždenie vrátilo československým vysokým školám akademickú autonómiu.
Ďalší nový zákon z roku 2002 priniesol okrem vzniku súkromných škôl viac slobody v hospodárení pre verejné univerzity – vlastný majetok, jasný vzorec financovania a možnosť slobodnejšie organizovať vnútorné záležitosti vrátane platov.
Politici, médiá i samotné vysoké školy však na tretí pokus o reštart reagujú mlčaním. Hrozba odchodu mladých ľudí je pritom v slovenskej verejnej diskusii všadeprítomná a jeho najvýznamnejšou príčinou je práve rastúce percento slovenských študentov v zahraničí.
Prečo teda tretie kolo „veľkého tresku“ vzbudzuje taký malý záujem?
Možno preto, že zainteresovaní už stratili vieru v možnosť reálne zlepšiť stav vysokého školstva, osobitne cestou nových zákonov.
Do nášho vstupu do Európskej únie v roku 2004 sa reformy vysokých škôl orientovali skôr liberálnym smerom k nižšej miere štátnych zásahov do ich vnútorného fungovania. Tento prístup vychádzal z porevolučného presvedčenia, že čo najväčšia nezávislosť je európsky štandard.
Vrcholom „odstrihnutia“ škôl od štátu bol pokus o zavedenie školného za druhej Dzurindovej vlády, ktoré malo priniesť univerzitám viac peňazí, väčšiu nezávislosť od štátneho rozpočtu, ale aj viac súťaže o študenta.
Na lepší výkon tak mala tlačiť nielen akademická samospráva a akreditácia zo strany štátu, ale aj trh prostredníctvom rozhodnutí študentov. Po strate parlamentnej väčšiny však vládny návrh neprešiel o dva hlasy.
Odvtedy sa kormidlo otočilo veľmi zvláštnym smerom, ktorý pretrváva dodnes. Nazval by som ho „impotentný etatizmus“. Sloboda, trh a konkurencia vyšli z módy a neoperoval nimi dokonca ani Branislav Gröhling, zatiaľ prvý a jediný minister školstva z liberálnej strany.
Namiesto toho už dvadsať rokov zažívame volanie po väčšom etatizme, teda zásahoch štátu. Spoločnosť prestala veriť vysokým školám a chce ich rôznymi zásahmi do vnútorného fungovania prinútiť, aby sa zmenili.
Nekonečné kolá čoraz komplikovanejších akreditácií, na ktoré sme vytvorili osobitný zákon a agentúru, majú zo systému vystrnadiť nekvalitné katedry, fakulty či celé univerzity. Posilnili sme úlohu a postavenie správnych rád, ktoré majú vďaka nezávislým osobnostiam viac tlačiť na zmenu zvnútra.
Každý škandál aj miniškandálik vedie k výzvam na úpravu toho či onoho paragrafu, aby sa priamo zákonom niečo zakázalo alebo prikázalo. Dokonca ani zamestnávatelia, inak predstavitelia liberálneho prístupu, nevolajú po väčšom trhu, ale po prísnejšej regulácii vysokých škôl – v ich prípade by radi určovali, na ktoré odbory sa budú prijímať študenti, a celkovo znížili počet absolventov.
