Keď médiami a sociálnymi sieťami obletela správa, že skúsená česká horolezkyňa Klára Kolouchová zahynula pri zostupe z hory Nanga Parbat, zdvihla sa vlna sústrastných reakcií. A hneď po nich odsúdenie časti verejnosti za to, že ako matka dvoch detí bola nezodpovedná a sebecká.
Odcitujem niekoľko miernejších reakcií, v ktorých sa diskutéri a najmä diskutérky aspoň zdržali hrubých urážok. „Vedela, do čoho ide, keby si vážila život a deti, tak je teraz živá.“ Alebo: „Je mi ľúto dvoch malých detí, ktoré budú do konca života žiť s myšlienkou, že neznamenali pre svoju mamu viac než víťazný pocit z pokorenia jednej hory.“ Či: „Stratíš otca, stratíš chleba. Stratíš matku, stratíš všetko. Na toto mala myslieť!“
Po pôrode by ženy nemali ani jazdiť autom
Českým mediálnym priestorom následne prebehla diskusia, ktorá sa jej povesť pokúsila rehabilitovať. Z informácií, ktoré z pakistanských hôr máme, je totiž zrejmé, že Kolouchová sa navzdory predstavám odborníkov na všetko správala nanajvýš zodpovedne.
Ako skúsená horolezkyňa výstup na vrchol pre zdravotnú nepohodu vzdala. Nechcela zbytočne riskovať a dobrovoľne sa rozhodla pre zostup bez pokorenia Nanga Parbatu. Skúsení horolezci národu ďalej trpezlivo vysvetľovali, že ženy nemajú pre hory o nič menšie fyzické, mentálne ani sociálne zručnosti než muži.
A v diskusii sa objavovali aj rukolapné argumenty, že podľa logiky o Kolouchovej materskej (ne)zodpovednosti by ženy po narodení detí nemali radšej ani nastupovať do motorových vozidiel.
Debata však stále naráža na dva hlboko zakorenené mentálne skraty. Prvým je predstava, že dobrodružstvo, fyzické prekážky či boj sú pre ženy nevhodné. Druhou je zakorenená potreba kritizovať matky.
