Aj vy máte pocit, že zoči-voči obrazom násilia z Gazy by ste mali zaujať nejaký postoj? No zároveň máte pocit, že sa v izraelsko-palestínskom konflikte strácate a pre jeho komplikovanosť radšej volíte zdržanlivú pozíciu?
Na jednej strane máte pocit, že Izrael mal právo brániť sa, na druhej strane nemôžete ostať ľahostajný voči obetiam v Gaze?
Kladiete si otázku, či palestínske vlajky patria na protesty, ktoré s témou Palestíny priamo nesúvisia? Zároveň vám prekážajú obvinenia z antisemitizmu, ak niekto spochybňuje rozsah izraelskej reakcie?
Pred útokom Hamasu proti Izraelu 7. októbra 2023 a aj nejaký čas po tomto útoku som izraelsko-palestínsky konflikt vnímal veľmi okrajovo. Videl som v ňom vlečúci sa konflikt na Blízkom východe, v ktorom sa miesia odveké spory náboženstiev či etník a právo Židov na samostatný štát bez toho, aby sa im po holokauste niekto vyhrážal vyvraždením.
Vedel som niečo o arabsko-izraelskej vojne, Šesťdňovej vojne, intifádach a vedel som si v hlave predstaviť Jásira Arafata. Preto som aj útok Hamasu a následnú izraelskú reakciu vnímal ako ďalšiu epizódu v tomto pretrvávajúcom konflikte.
Z konfliktu sa však stala ďalšia polarizujúca téma v spoločnosti – a tentoraz aj tej časti, ktorá sa dokázala v základoch zhodnúť na témach covidu, očkovania či ruskej agresie na Ukrajine. Vrátane môjho okolia.
Snažil som sa tieto pozície pochopiť a zároveň hľadať vlastný postoj k násiliu, či už zo strany Hamasu 7. októbra a v následnej reakcii Izraela. Odpoveď som najskôr hľadal v histórii, neskôr som sa snažil zdôvodniť si oprávnenosť násilia z jednej či druhej strany.
Hĺbkové analýzy súčasného konfliktu:
Ak máte záujem skôr o hĺbkové analýzy jednotlivých aspektov súčasného izraelsko-palestínskeho konfliktu, odporúčam texty právnika Rastislava Šuteka, ktorý sa venuje otázkam medzinárodnej trestnej spravodlivosti.
Áno, aj dnes si myslím, že Izrael mal po 7. októbri právo zasiahnuť v Gaze aj s vedomím civilných obetí, ktoré takýto zásah prinesie. Hamas je antisemitská teroristická organizácia, ktorú je nevyhnutné poraziť a odstaviť od moci.
Dnes si zároveň myslím, že Izrael pácha v Gaze genocídu, treba žiadať okamžité zastavenie jeho súčasných akcií a podmieniť medzinárodnú spoluprácu dodržiavaním medzinárodného práva. Tieto pozície sa navzájom nevylučujú.
Pre tých, ktorí si kladú rovnaké otázky, chcem ponúknuť stručný prehľad faktorov a aspektov, ktoré má zmysel pri formulovaní názoru zohľadniť. Na záver tiež niekoľko poznámok k našej domácej diskusii a vyhraneným postojom niektorých jej aktérov.
Vzniku Izraela predchádzala komplikovaná historická, etnická, náboženská a politická situácia a samotné okolnosti vzniku túto situáciu ďalej prehĺbili
Pre pochopenie súčasného stavu je dôležité poznať historické súvislosti.
Vlny židovských imigrácií do Palestíny zvané alije, vznik sionizmu – hnutia presadzujúceho vznik židovského štátu, Balfourova deklarácia, ktorou Spojené kráľovstvo vznik takéhoto štátu na Blízkom východe prisľúbilo, vznik židovských milícií pred druhou svetovou vojnou, vzájomné etnické násilie a samozrejme snaha medzinárodného spoločenstva vyrovnať sa s holokaustom.
Kľúčovou, nie však jedinou, politickou udalosťou je prijatie rezolúcie OSN číslo 181 v novembri 1947, na základe ktorej mali vzniknúť dva samostatné štáty – židovský a arabský, pričom Jeruzalem mal byť pod medzinárodnou správou OSN.
Židovský štát mal získať 56 percent územia, pričom veľká časť bola púšť, a arabský štát približne 43 percent.
V tom čase Židia tvorili približne tretinu obyvateľstva a vlastnili približne šesť až sedem percent pôdy. Palestínska strana dvojštátne riešenie odmietla.
Avšak žiadna osamotená udalosť z minulosti neponúka vysvetlenie súčasného násilia.
Aj pred vznikom Izraela sa v regióne diala séria etnického násilia.
Palestína nebola jediným územím, o ktorom sa uvažovalo ako o vzniku židovského štátu – uvažovalo sa aj o územiach v Ugande či v Argentíne. No práve Palestínu považovali aj Židia za miesto svojho pôvodu.
Kým na základe sčítania v roku 1931 tvorili židia do deväť percent obyvateľov, moslimovia približne 75 a kresťania približne 15 percent, po vojne stúpol počet židov pre imigráciu na 31 percent a počet moslimov klesol na 60 percent.
Už pred prijatím rezolúcie aj samotným vznikom Izraela dochádzalo k vzájomným útokom etnických skupín. Napríklad počas Hebronského masakru v roku 1929 zavraždili 67 Židov, v roku 1948 počas masakru Deir Jásíne zavraždili viac ako sto arabských civilistov.
Štát Izrael vznikol 14. mája 1948. Už pred týmto dátumom dochádzalo k veľkému nútenému vysťahovalectvu Palestínčanov z území, ktoré pripadli Izraelu.
Židovské milície toto vysťahovalectvo aktívne a násilne podporovali. Tieto udalosti nazývajú Palestínčania Nakba alebo Katastrofa. Celkovo bolo počas roku 1948 z domovov vyhnaných viac ako 750-tisíc Palestínčanov a nebolo im umožnené vrátiť sa späť. Bránenie návratu palestínskych utečencov je dodnes jedným z porušení medzinárodného práva Izraela voči Palestínčanom.
Izrael čelí od svojho vzniku dlhodobým genocídnym vyhrážkam a ozbrojeným útokom štátov, ako je Irán, alebo teroristických organizácií, ako je Hamas
Dohovor o genocíde z roku 1948 definuje genocídu ako „činy spáchané s úmyslom úplne alebo čiastočne zničiť národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu“.
Už od svojho vzniku čelí Izrael a Židia genocídnym antisemitským vyhrážkam vlád okolitých štátov, teroristov či radikálnych islamských hnutí. Už krátko po vyhlásení svojho vzniku v roku 1948 sa Izrael terčom útoku šiestich arabských krajín. Prvú arabsko-izraelskú vojnu Izrael vyhral a rozšíril svoj vplyv aj na teritóriá, ktoré mu neprislúchali.
