Autor je bývalý veľvyslanec
Na začiatku zvyčajnej uhorkovej politickej sezóny sa rozbehla zaujímavá verejná diskusia o prístupe k obrane nášho štátu. Spontánne ju vyvolalo rozhodnutie vrchného veliteľa Ozbrojených síl SR a prezidenta republiky Petra Pellegriniho, ministra obrany Roberta Kaliňáka, predsedu Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť Richarda Glücka a ďalších ľudí podporiť projekt Národných ozbrojených síl, čiže budovania vojenských záloh. A to absolvovaním dvojtýždňového pilotného výcviku, ktorý sa začal 10. júla.
Vzniká otázka, čo intenzívna medializácia tohto výcviku na Tureckom vrchu priniesla a čo by sa od tejto osobnej angažovanosti menovaných ústavných činiteľov malo politicky očakávať.
Ponechajme bokom niekedy až bizarnú a nedôstojnú diskusiu, či ústavní činitelia mali, alebo nemali tento výcvik absolvovať, alebo či si z výcviku neurobili PR kampaň za štátne peniaze.
Je to aj vec ich osobného vkusu, sebaúcty a zmyslu pre primeranosť. Najbližšie prieskumy dôveryhodnosti politikov ukážu, čo im tento spôsob prezentácie z pohľadu občanov priniesol.
Napriek týmto kontroverziám si dovolím konštatovať, že zámer spopularizovať a zatraktívniť výcvik a službu v ozbrojených silách bol správny. Nepochybne dal do povedomia spoločnosti projekt Národných ozbrojených síl.
Ministerstvo obrany po jeho ukončení avizovalo zvýšený záujem o účasť vo vojenských zálohách. Na ďalší turnus sa už prihlásili aj poslanci z opozície, čo je tiež dobre.
Lenže to by mal byť z pohľadu vrchného veliteľa ozbrojených síl, ministra obrany a predsedu branno-bezpečnostného výboru absolútne minimalistický cieľ.
Zhodou okolností sa výcvik konal v období, keď sme si pripomínali Deklaráciu zvrchovanosti SR. Teda historickú chvíľu, keď sme sa v roku 1992 z vôle viac ako ústavnej väčšiny vtedajšej Slovenskej národnej rady rozhodli prevziať plnú zodpovednosť za utváranie nášho národného a štátneho života. Teda aj za obranu svojej nezávislosti a zvrchovanosti.
Ako odpovedať na ruskú inváziu?
Pripravenosť brániť vlasť so zbraňou v ruke v prípade jej ohrozenia alebo napadnutia je od nepamäti najvyššou občianskou cnosťou. Je konštitučným prvkom našej modernej zvrchovanej demokratickej štátnosti, ako ju definuje prvý článok ústavy. Je súčasťou zmluvy občana so štátom. Dvadsiaty piaty článok Ústavy SR uvádza: „Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov.“
Zároveň žijeme v najneistejšej bezpečnostnej situácii od nadobudnutia slovenskej štátnej samostatnosti. Je spôsobená predovšetkým ruskou imperialistickou agresiou proti Ukrajine, ktorá rozbila európsku bezpečnostnú architektúru.
Oficiálne deklarovaným cieľom tejto vojny je zlikvidovať Ukrajinu ako samostatný suverénny štát a začleniť ju do Ruskej federácie. Pred nariadením invázie Vladimir Putin formuloval aj požiadavku návratu mocensko-politických pomerov v Európe pred rok 1997, teda pred rozšírenie NATO. Chce obnoviť ruský vplyv v strednej a vo východnej Európe.
K tomu sa pridal fakt, že Trumpova administratíva oslabuje vojenskú prítomnosť USA v Európe, spojenú s požiadavkou, aby Európa bola schopná postarať sa o svoju obranu sama a vynakladať na ňu aj oveľa viac zdrojov. A to v situácii narastajúcej ruskej hrozby.
O jej reálnosti nevypovedá iba masívna produkcia zbraní a munície Ruskom, ktorého ekonomika je na dlhý čas nastavená ako vojenská. Svedčia o nej aj autentické agresívne vyhlásenia významných ruských politikov, generálov a propagandistov o potrebe zaútočiť na Európu.
Nepôjdu bojovať
Mentálne nastavenie slovenskej populácie však vôbec nezodpovedá tejto dramatickej bezpečnostnej situácii. V roku 2023 viac ako 50-tisíc mužov podpísalo vyhlásenie, že v prípade vojny odmietajú brániť vlasť so zbraňou v ruke.
Pred rokom uskutočnený prieskum agentúry IPSOS ukázal, že keby bola Slovenská republika napadnutá, brániť ju by bola ochotná len zhruba štvrtina občanov. Určite iba 6,9 percenta. Prieskum agentúry Focus zo začiatku mája tohto roka priniesol údaj, že len 14,3 percenta Slovákov by bolo ochotných brániť Slovensko so zbraňou v ruke, keby ho napadlo Rusko. Podľa 12,5 percenta by sme nemali klásť nijaký odpor. Päťdesiatosem percent občanov síce obranu krajiny podporuje, ale do boja by nešli.
Májový prieskum Globsec Trends ukázal, že z deviatich krajín strednej a východnej Európy najmenšiu ochotu brániť svoj štát preukázali Slováci. Urobilo by tak iba 49 percent, kým v Česku to bolo 81 percent.
Na chvoste bolo Slovensko aj v podpore Ukrajiny. Najnovší prieskum agentúry SCIO z júna tohto roku hovorí, že až 14,1 percenta občanov by bolo za pripojenie Slovenska k Ruskej federácii.
Pri týchto číslach si treba pripomenúť to, čo povedal náčelník Generálneho štábu OS SR generálporučík Zmeko v rozhovore pre Denník N vo februári 2023: „Jeden z hlavných pilierov odolnosti štátu je vôľa občanov brániť štát, ktorá závisí od toho, ako dobre sa občania v štáte cítia, ako ho prijímajú za svoj vlastný a ako si ho chcú zachovať. Môžete mať akokoľvek dobre vycvičenú a pripravenú armádu, množstvo tankov, no len čo nemá podporu obyvateľstva, bude svoju úlohu plniť ťažko, ak vôbec. Príkladov v histórii je mnoho.“
Posilňovať vôľu občanov
Z tohto spôsobu uvažovania jednoznačne vyplýva, že spomínaní traja ústavní činitelia by sa pri zveľaďovaní pozitívnych efektov svojej účasti na výcviku mali sústrediť najmä na posilňovanie vôle spoluobčanov brániť svoj štát.
Ak to s posilňovaním obranyschopnosti Slovenska myslí vážne, predseda výboru pre obranu a bezpečnosť Glück by mal demonštratívne zrušiť svoj podpis pod vyhlásením, že odmieta brániť vlasť so zbraňou v ruke, a vyzvať spomenutých 50-tisíc Slovákov, aby urobili to isté.
Naplnili by tak slová generála Zmeka: „ Je to aj otázka vlastného svedomia – verejne sa hlásiť k tomu, že štát a spoločnosť, v ktorých žijem, moja rodina mi ako mužovi nestojí za to, aby som ju chránil? Veď to je otázka bežnej chlapskej cti – každý si chráni svoje deti, svoju maminu, svojho prestarnutého tatina.“
Minister obrany by mal zase verejne vziať späť svoje smutno slávne slová z 2. mája v Poľsku, ktorými naznačil, že brániť krajinu pred prípadnou inváziou by nebol ten najlepší krok, „lebo raz ten Rus odíde. A to platí vždy“.
A dať verejnosti najavo, že bude bojovať proti zakorenenému defetizmu a robiť všetko pre to, aby Slovensko v prípade napadnutia aj vďaka odhodlaniu svojich občanov, nielen profesionálnych ozbrojených síl, bolo schopné ubrániť sa, kým mu prídu na pomoc spojenci z NATO.
Skôr pomáhať než brániť
Prezident republiky 12. júla v odpovedi na útoky Andreja Danka povedal: „Všetci ľudia, ktorí sú tu so mnou, sme sa rozhodli, že náš vzťah k vlasti prejavíme tým, že sa staneme súčasťou záloh našich ozbrojených síl.“ Zároveň však zdôraznil, že toto rozhodnutie neurobili pre to, aby bojovali alebo sa pripravovali na vojnu. Ale preto, „aby sme posilnili naše obranné sily, ktoré pomáhajú ľuďom pri akýchkoľvek okolnostiach a situáciách“.
Vrchný veliteľ si teda nevytýčil ako politickú úlohu začať aj svojím príkladom a vyjadreniami bojovať proti silno prítomnej neochote Slovákov bojovať za vlasť aj so zbraňou v ruke. Obmedzil sa len na podporu formovania záloh, čo je vzhľadom na vyššie opísané vnútropolitické a medzinárodnopolitické okolnosti nedostatočné.
Opozičná poslankyňa Beata Jurík sa prihlásila na výcvik s jasnejšou a širšou motiváciou: „Je veľmi dôležité nie blúzniť o neutralite alebo o tom, že by Rusko mohlo byť spoľahlivejším susedom ako Ukrajina. Potrebujeme skutočne silnú, dobre vycvičenú a materiálne zabezpečenú armádu, a tiež vycvičené aktívne zálohy. Vidíme, ako sa k tomu stavajú aj iné členské štáty, že sa pripravujú na eventualitu, že môže nastať ozbrojený konflikt.“
Pellegrini ešte ako predseda koaličnej strany Hlas tvrdil, že bude garantom jednoznačného euroatlantického ukotvenia Slovenska. Preto by sa mal jasne vymedzovať voči avanturistickému hraniu kartou neutrality v slovenskom vnútropolitickom zápase o voliča.
Oslabuje to nielen ochotu občanov v prípade potreby brániť svoju vlasť aj so zbraňou v ruke, ale aj vyvoláva nedôveru u spojencov, či chceme naozaj v prípade potreby uplatniť princíp „jeden za všetkých, všetci za jedného“. Nie je v záujme Slovenska nezodpovednými vyhláseniami vládnucich politikov oslabovať ochotu partnerov v NATO prísť nám pomôcť brániť sa pri napadnutí.
Prezident republiky ako vrchný veliteľ ozbrojených síl a reprezentant Slovenskej republiky navonok má jedinečnú príležitosť prísť s iniciatívou na vypracovanie projektu nielen na posilnenie vôle občanov brániť svoj štát, ale aj na posilňovanie celkovej obranyschopnosti nášho štátu.
Projektu, ktorý bude výsledkom diskusií a konsenzu relevantných politických strán. Veď budovanie širšieho konsenzu v mene nadradených národnoštátnych záujmov sľuboval Pellegrini vo svojom inauguračnom prejave.
