Autor je právnik
Konštituovanie moderných národov prinieslo aj potrebu spoločných dejín. Situácia v Uhorsku bola špecifická v tom, že jeho história sa začala vykladať ako dejiny Maďarov, v dôsledku čoho ostatné národy žijúce v kráľovstve akoby prišli o vlastnú minulosť a boli menejcenné. Logickým vyústením bola snaha nájsť vlastné príbehy, ktoré by slúžili ako protipól spomínanej tendencie.
V prípade Slovákov sa touto oporou stala história Veľkej Moravy, ktorá bola staršia a mala vlastných panovníkov. Čím významnejší panovník, tým slávnejšia história. Toto konštatovanie dnes vyvoláva úsmev, ale vystihuje spory v 19. storočí. Okrem panovníkov sme získali aj vierozvestov Cyrila a Metoda, čo bol pre Európu rozhodne významný bonus.
Snahy o novú interpretáciu dejín Veľkej Moravy by sme mohli charakterizovať ako súboj medzi vypočítavosťou s cieľom maximalizovať politický prospech a naivnou predstavou, že existuje objektívna historická pravda, ktorá ju porazí.
Máme kráľa, svätého Štefana
Štátne sviatky predstavujú symbol a posolstvo spoločnosti. Ich pripomenutie nie je vedecká diskusia. Určité zjednodušenie udalostí a vytváranie spoločných príbehov je preto nielen prípustné, ale svojím spôsobom vhodné a očakávané, pretože majú zdôrazniť niečo prospešné a spoločensky žiaduce.
Význam veľkomoravského odkazu vrátane byzantskej misie v kontexte vývoja 19. storočia je zrejmý, ale v realite 21. storočia pôsobí zastarane. Ako spoločnosť sme ho nedokázali spracovať, nemáme z neho vzorovú osobnosť a model konania pre súčasnosť. Tento nedostatok nemožno kompenzovať iba vyvracaním populistických manipulácií, ktoré často vedie k zjednodušeniam a nepodloženým záverom.
Neúspech byzantskej misie a vyhnanie Metodových žiakov Svätoplukom je v okraji tohto argumentačného spektra občas prezentované ako záchrana Slovenska v latinskej (západnej) civilizácii. Tieto tvrdenia však nemajú žiadny seriózny základ.
Metoda za arcibiskupa vymenoval pápež, takže aj po schizme by sme patrili k západnej cirkvi. Používanie slovanského jazyka na bohoslužbách by nás nevyčlenilo zo západoeurópskej civilizácie rovnako, ako používanie národných jazykov po reformácii nevyčlenilo zo západnej civilizácie protestantské štáty.
Nevyčlenila by nás ani hlaholika. Dva druhy fonetického písma zvládne piatak na základnej škole, určite by nebola problémom ani pre súdobých učencov. Samotná latinka tiež nepredstavuje jednoliaty monolit, keďže je prispôsobená národným jazykom, a to, že od znalosti latinky je k znalosti latinčiny dlhá cesta, asi netreba zdôrazňovať.
Ak si chceme skrátiť leto kontrafaktuálnou históriou, môžeme uvažovať, čo by sa stalo, keby sme si hlaholiku a staroslovienčinu na bohoslužbách boli ponechali. Mohlo by sa Uhorsko poslovančiť, ako sa to stalo s turkickými Bulharmi? Nie je to isté, ale ani vylúčené, napokon, francúzska osvietenecká encyklopédia zaradila uhorský jazyk k slovanským jazykom.
V tejto alternatívnej histórii by sme hovorili slovanským jazykom, ktorý by bol odlišný od súčasnej slovenčiny, volali by sme sa Uhri a naším hlavným mestom by bola Budapešť. To je predstava, ktorá určite nenechá chladným žiadneho šovinistu ani na jednej strane Dunaja.
Potom je namieste otázka, prečo oslavujeme Svätopluka, keď zmaril šancu na slovanské Uhorsko. So Svätoplukom sa však vo verejnej diskusii spája iný „závažný“ spor – či bol kráľom, alebo nie.
Potrebujeme kráľa, aby sme mali slávne dejiny, je jeden prístup. Nie je bula, nie je kráľ, je druhý. Vec je však zložitejšia. Učíme sa o kráľovskom období Ríma, pretože jeho panovníci mali titul rex. Máme gréckych kráľov v staroveku (basileus), ale v Byzancii tento titul prekladáme ako cisár (Basileus tōn Rhōmaiōn – cisár Rimanov).
Nielen to, titul rex sa na základe úzu prekladá ako kráľ aj pri vládcoch germánskych barbarských kráľovstiev. Jednoducho máme viacero druhov kráľov. Skúste teda laikovi stručne a zrozumiteľne vysvetliť, prečo je kráľom Svätoplukov súčasník Alfréd Veľký, ktorého panstvo bolo asi trikrát menšie ako Svätoplukovo, kým Svätopluk je knieža.
Spor o Svätoplukov kráľovský titul sa vo verejnej diskusii neprimerane dramatizuje a zdá sa, že z väčšej časti ani nie je o titule, ale o pohľade, aký na seba máme. Keby Slovensko fungovalo a prosperovalo, kráľovský titul by určite nevzbudzoval toľko emócií. V situácii, keď sa rozpadávajú základné inštitúcie, infraštruktúra kolabuje, zdravotníctvo a školstvo upadajú, však pôsobí snaha o spätné vytvorenie kráľa ako úmyselná provokácia a výsmech.
Vlastného kráľa, o ktorého titule nie sú spory, pritom máme – sv. Štefana. Nielen preto, lebo má k titulu lepšiu „pečiatku“, ale najmä preto, že položil základy štátu. Veľkosť panovníka neurčujú len jeho výboje, ale schopnosť spravovať krajinu. Neexistuje nič, prečo by sa Slováci nemali hlásiť k Štefanovi. Uhorsko nebolo založené ako maďarský národný štát, ale na myšlienke kresťanskej monarchie. Štefan na čele kresťanského obyvateľstva, slovanského aj maďarského, aj družiny nemeckých rytierov porazil vyznávačov pohanských zvykov a pokresťančil Uhorsko.
Prečo prijať naše uhorské dejiny
Myšlienka podpory rôznosti, pretože kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké (Intelmek), je aktuálna a ponúka viac než solídny základ pre spoločnú interpretáciu dejín všetkým obyvateľom Slovenska. Akceptovanie našich uhorských dejín je zároveň jedným zo základných predpokladov racionalizácie diskusie o Veľkej Morave, dobrého spolunažívania Slovákov a Maďarov a prekonania škodlivých naratívov z 19. storočia.
Posledným evergreenom sú „starí Slováci“ na Veľkej Morave. Už samotný pojem reže uši a pôsobí neprirodzene. Napadlo vám niekedy hovoriť o starých Francúzoch, starých Nemcoch alebo starých Angličanoch? Etnicita je sociálna, nie biologická kategória.
Používanie tohto pojmu je kontraproduktívne a vytvára zbytočné nedorozumenia. Obyvatelia Veľkej Moravy sa určite necítili ako starí Slováci, keďže neexistoval ani tento pojem a ani moderné chápanie národa. Zároveň to však boli naši biologickí predkovia a v tomto zmysle aj naše dejiny.
Národné dejiny sú kombináciou pohľadu cez sociálne a biologické kategórie. Keby sme sa chceli striktne držať sociálnej kategórie etnicity a byť dôslední, tak do vzniku modernej koncepcie národov v osvietenstve sa predkovia žiadneho dnešného národa necítili ako Nemci, Francúzi, Maďari v súčasnom zmysle. Oveľa dôležitejšia bola stavovská príslušnosť a vierovyznanie. Pred 18. storočím by tak nemohli existovať žiadne národné dejiny, pretože dovtedy neexistovali národy v súčasnom chápaní.
Otázka identity obyvateľov Veľkej Moravy je však zaujímavá. Je nepochybné, že existovala určitá kmeňová identita a tiež vedomie spoločnej kultúrnej príslušnosti k Slovanom. Začala sa vytvárať aj spoločná štátna identita, čoho dôkazom je predpoklad profesora Jozefa Lysého, že po zajatí Svätopluka a správe Moravy Engelšakom a Viliamom bolo centrum povstania pod Slavomírovým vedením v Nitriansku. Obsadenie Moravy nebolo využité na obnovenie nezávislosti Nitrianska, ale povstanie z tejto oblasti viedlo k obnoveniu nezávislosti Veľkej Moravy. Zrejme už teda existovala spoločná politická identita a keby sa Veľká Morava nerozpadla, tvorili by sme s Moravanmi jeden národ.
Oslavujme erudíciu a odvahu požiadať o pomoc
Ako sa tieto identity nazývali? Moravania aj Nitrania sú geografické názvy, nie pôvodné mená kmeňov. Kultúrna identita bola slovanská (súčasné pomenovanie), politická bola vyjadrená v pomenovaniach ako Moravania, moravskí Slovania alebo len Slovania. Rozsiahlu jazykovú analýzu skrátime na prechod tvaru Slověn do tvaru Sloven, s ktorým si naši predkovia vystačili takmer do konca stredoveku a ktorý odkazuje práve na tieto identity.
Pomenovanie Slovák sa objavilo až neskôr a len v mužskom rode, zatiaľ čo v ženskom a strednom zostalo všetko pri starom. Žijeme preto v krajine Slovenov a Sloveniek (Slovensko), zatiaľ čo krajina Slovákov, Slovácko (do prvej tretiny 20. storočia nazývaná Moravské Slovensko), sa nachádza na Morave. Aj tento článok je písaný v slovenčine, a nie v slováckom jazyku.
Svätopluk určite nevládol starým Slovákom, na druhej strane je nepochybné, že Svätopluk bol panovníkom „starých“ Sloveniek (minimálne z hľadiska kultúrnej, a asi aj politickej, identity). Okrem bonmotu, ktorým pomerne spoľahlivo zamestnáte stúpencov „starých Slovákov“, podčiarkuje táto hra so slovami limity, ktorým čelíme, ak sa históriu snažíme vysvetliť pomocou súčasných pojmov. Máme v podstate šťastie, že „alfa samci“ majú problém so ženským rodom, tam by sme mali oveľa ťažšiu úlohu.
Predstava, že porazíme politický populizmus historicky objektívnou pravdou je prakticky neuskutočniteľná. Čo s tým?
Treba zdôrazniť, že ide o čisto našu vnútornú diskusiu, v ktorej sa rieši dvestoročná ozvena minulých problémov. Máme vlastný štát, ktorého existencia a hranice nie sú odvodené od Veľkej Moravy. Dôležitou otázkou je, čo spravíme s našou budúcnosťou, a nie to, ako prekladať Svätoplukove tituly.
Napriek tomu treba dať štátnemu sviatku základnú esenciu a význam, niečo, k čomu sa môžu hlásiť aj ateisti, Neslovania a všetci, ktorí píšeme latinkou. Úcta k vzdelaniu a odborníkom by mohla byť tým správnym dedičstvom pre celú spoločnosť. Mať štátny sviatok, ktorý oslavuje erudíciu, je v dnešnej ére dezinformácií na nezaplatenie.
Silným odkazom je aj myšlienka nebáť sa požiadať o pomoc. Úspešné reformy (vieme, že ich budeme potrebovať) využívajú aj zahraničné skúsenosti. Boli to práve rozsiahle kontakty s Franskou ríšou, Byzanciou a ďalšími časťami Európy a sveta, ktoré formovali náš priestor rovnako, ak nie aj významnejšie ako miestni panovníci a elity.
Ak nezvládame boj s korupciou a príde nám pomôcť europoslanec Tomáš Zdechovský , v duchu cyrilo-metodskej tradície by sme ho mali vítať, a nie urážať na facebooku. Cyrilo-metodská tradícia by nás mala učiť otvorenosti, spolupráci a dôvere v expertov.
Druhým krokom je prijatie uhorských dejín ako prirodzenej súčasti našej minulosti. Je to chronický problém a kým ho nevyriešime, nepohneme sa ďalej. Tisíc rokov spoločných dejín nemožno prekryť odkazom Veľkej Moravy. Podobné pokusy sú kontraproduktívne – takáto prehnaná expozícia (obzvlášť v spojení s dnešnou politickou konšteláciou) nevedie k veľkoleposti, ale vytvára dojem frašky, ktorej sú preháňanie a zveličovanie vlastné. To si nezaslúžime ani my, ani naši predkovia.
Ak nedáme 5. júlu relevantný význam a nezbavíme sa mýtov o „tisícročnom útlaku“, budeme odkázaní na neustále pobiehanie medzi prehnanou okázalosťou a nezáujmom.
