Autorka je spisovateľka
Moje detstvo bolo dosť dávno. Do temnej noci vyletovali na metlách ježibaby, medzi stromami v lesoch tancovali víly a škriatkovia, svetielkam v diaľke nebolo hodné uveriť, hoci sa k nim vinuli cestičky ako medové motúzy, na každom brale bol hrad, ale dokázal ho dobyť aj Janko, oblohou občas namiesto vtákov preletel slncový alebo iný kôň. A vedel hovoriť...
Bože, koľko rečí, keď ide o deti, venujeme strave a vylučovaniu, ale aj vyučovaniu! Počúvajúc mamičky v knižnici, všetko sú to samé dietologičky, hygieničky, pedagogičky... A tisíc fór im radí, ako na to.
Deti dnes vedia napríklad, že cukor je biely jed, nezjedia hocičo, chcú dlho žiť, ktorá pasta a zubná kefka je najlepšia, akú značku topánok či gatí treba nosiť, čím sa treba umývať a kedy.
Vedia, ako na život, hoci trebárs nepoznajú kvety, vtáky, stromy a nepoznajú ani rozprávky. Spýtate sa ich, v ktorej rozprávke býva drak, a oni vám vymenujú nakreslených drakov z telky, nehovoriac o počítačoch a mobiloch, televízoroch, nehovoriac o virtuálnom svete, lebo tam sme ich odvelili. Tam nám bývajú...
Rovnako dôležité je čítanie a rozprávanie! Najskôr rozprávanie a potom čítanie. Aby deti vedeli. Aby si vedeli aj predstaviť, aby sa vydržali sústrediť, aby sa naučili počúvať druhého, predstavovať si, čo hovorí, a nemusí mu z úst letieť iba ježibaba! Aby to vedeli, aj keď budú veľkí.
Aby vedeli, že literatúra a knižka im môže aj život zachrániť. Aby stretli podobných, ako sú sami. Aby sa vedeli učiť. Aby sa naučili ľúbiť. Niečo nemať aj mať, zaslúžiť si to i to.
Viac bánk do lesov, viac kriku do politiky!
Vedieť, že aj pred nami tu žili ľudia. Aby si vedeli spolu neskôr sadnúť, vnímať sa a počúvať navzájom. Zohrievať sa ľudským dychom, dávať aj brať, vedieť, že to, čo klope, nemusí byť chyba v programe, ale hosť alebo obyčajné ľudské krvavé srdce.
Vedieť, že nad ľudskými zákonmi, akokoľvek „vymakanými“, je ešte jeden... A že ľudské dejiny, dokonca aj politika, nie sú len o rozprávaní, ale najmä o všímaní a počúvaní.
Aby vedeli, že dobrý rozhovor je lepší a dôležitejší ako veľký dom, drahé auto či hodinky, dokonca aj ako chia puding, mandľové či kokosové mlieko, že je dôležitý a dobrý ako to materské. A pokiaľ ide o slovesá, nie mať, ale byť je na prvom mieste.
Ak si nenájdeme čas, nesadneme si a nezačneme deťom čítať alebo rozprávať sa s nimi, každý doma, či už v podobe mamy, tata, brata, babičky, deda, tety, susedy, je s nami amen. On už s nami asi je, hoci zatiaľ to nevidno.
Stretávam vaše deti, viem to. Počúvam ľudí, viem to. Pozerám večerné spravodajstvo, viem to. Čítam noviny a viem to.
Jazyk, ktorým sa tu rozprávame, sa zmenil. Doktor ziape na pacienta, učiteľka na žiaka, predavačka na zákazníka, muž na ženu a žena na muža, dieťa na babičku, vulgárny premiér na národ.
Spočiatku sa chcel prihovárať občanom, no nejako sa mu to vymklo z rúk, a tak ziape, obviňuje raz opozíciu, z tej sa stal „protivládny živel“, vykrikuje na Európsku úniu a jej predstaviteľov, na predstaviteľov NATO, na českých kolegov, na nemeckých kolegov, na ukrajinského prezidenta, najnovšie na anglických kolegov.
Usmievam sa, keď si spomeniem, ako sme sa po „nežnej“ tešili na prvé slobodné voľby. Boli to moje druhé v živote. Pobavil ma vtedy žart Milana Lasicu, ktorý v rozhlase povedal, že ozajstná sloboda bude vtedy, keď trebárs cez voľby bude pršať a on si bude môcť povedať, prší, nejdem voliť.
A hoci sa nám „včul“ nezvolebnieva, nezgorilieva ani nezbilbordovieva a čo ja viem čo ešte, krajina popri cestách ošpatnela. Nielenže sa o ňu nik nestará po celý rok a jarky a jarčeky pripomínajú škarpy plné odpadkov a nepovyžínanej trávy... (Len pred Pezinkom je toľko neobrobenej zeme, až sa čudujem, že si to môžeme dovoliť. O zem sa predsa vždy bojovalo, kvôli zemi sa viedli vojny.)
Túto špinu a rákosie popri cestách „zdobia“ staré bilbordy rôznej proveniencie. Od lascívne ladených až po predvolebné v nedohľadne, no znovu a znovu ma zaráža drzosť a najmä viera voľbychtivých politikov, ktorí si pred voľbami myslia, že keď vyškeria svoj vyretušovaný skorumpovaný „ksicht“ niekde do tej špiny ku ceste, budeme ich mať radšej.
Alebo že ich budeme mať radšej, keď nám to poradí dáky influencer, o ktorých sa tiež nedá povedať, že by boli etalónom intelektu a sčítanosti.
Trebárs Zuzana Plačková, ktorá nadháňala voličov, chvalabohu, už niekdajšiemu predsedovi SaS Richardovi Sulíkovi, alebo športovci Dominika Cibulková či Tomi Kid Kovács, alebo Attila Végh, ktorý videom počas moratória podporil dnešného prezidenta, opozičného kandidáta nazval gadžom a ostatným odkázal: oblížte mi... Alebo raper Patrik Vrbovský alias Rytmus.
Dnes sa na všetko akosi zabudlo. Akoby to ani nebolo dôležité. Z prachov sú dnes retiazky, tenisky, autá a zo starých špinavých bilbordov vejú papierové cáry popri cestách a lesoch, po ktorých chodia mašiny, ktoré ťažia drevo, poľovníci, ktorí zabíjajú zvieratá a stavebné stroje, lebo „obhospodarovateľom“ lesov sa zdá, že hotelov a rekreačných stredísk máme na Slovensku málo.
Hotelov, benzínových čerpadiel, bilbordov, bánk, vôbec postavme si toho v lesoch čo najviac, aby sme potom obyčajným ľuďom, čo sa chcú do niekdajšieho lesa pozrieť, mohli predávať povolenia a znovu bohatnúť. Možno však časom budeme musieť pridať do knižky o Červenej čiapočke dve vysvetlivky, lebo deti o chvíľu nebudú vedieť, čo je to vlk ani les.
To vás by mali zatvoriť doma
Vždy keď sedím v autobuse a veziem sa do práce alebo na výlet, čítam bilbordy. Ponúkam úryvok z rozhovoru na sedadle za mnou: „Nám stačí málo, uvaríme si cestoviny alebo šošovicu a jeme to aj týždeň. A v zime, na noc, aby nám nebola zima, dávame si k posteli dvojplotenku.“
Výsledky volieb hovoria o nás, predošlé aj budúce. Neprišiel niekto zlý, kto volil za nás. Je mi ľúto, že všetci, kurník, hľadám výnimky, ale naozaj všetci dáko zabudli na ľudí, na to, že politika tu, v tomto zaprášenom krpatom srdci Európy nie je až taká vysoká hra, ani vabank ako v Jamesovi Bondovi, ale úplne nízka služba ľuďom.
Som „autobusárka“. Počas pandémie nás pani z autobusového reproduktora upozorňovala: „Prosím, nerozprávajte sa!“ Ale, milá pani, veď tu sa už dávno väčšina ľudí v autobusoch nezhovára – deti mágajú mobily, starí ľudia chodia na výlety za zľavami alebo od doktora či k doktorovi, na zastávkach si hovoria o chorobách a o tom, ako nemajú peniaze, ako ich nenavštevujú deti.
„Ceperia“ sa v secondhandových kabátoch a vetrovkách s Lidl taškami s reflexnými prúžkami a napchaté ich majú potravinami, ktoré nakúpili niekde v zľave. Úryvok: „Toto mi dala Dášenka, už je to šecko po záruke, ale to je pre mna ešče dobré, víš?“
Nikomu tu nikoho nie je ľúto, nikoho nezaujímajú babky niekde z krkahája, ktoré nemajú poriadny šporhelt. Pred voľbami sa otvorene debatuje o tom, ako prvovoliči a starí ľudia škodia volebným výsledkom, a žartuje sa, že by ich mladí mali zatvoriť a nepustiť. Vás by mali všetkých zatvoriť a nepustiť!
Niekedy mám pocit, že keby sa kandidátky robili podľa telefónneho zoznamu alebo by v parlamente sedeli zamestnanci dákej fabriky, bolo by tam viac príčetných ľudí ako táto hanba od samého vrchu až po spodok. Detinskými balamuteninami tu ohlupujú ľudí, pánboh tuším nad tým všetkým mávol rukou.
Nejestvuje minulosť, nejestvuje história, nejestvuje krajina, nejestvuje tradícia, prítomnosť je hnus a brutálne práve teraz. Nefunguje tu takmer nič. Nevieme sa dohodnúť s Európskou úniou, Európska únia sa nevie dohodnúť s nami, mafiáni a zabijaci sú väčšinou „údajní“ členovia podsvetia, eštebáci sú „údajní“ členovia ŠtB a podvodníci a zlodeji v malom či veľkom „údajne“ financujú stranu, vládu, „údajne“ si dohadzujú kšefty...
Po našom vrahovia, zlodeji a nenažranci. A my ostatní, s depresívnymi poruchami, čo sa apaticky prizeráme a čušíme.
Okrem vulgárnosti je dnes „in“ nainštalovať do písomného aj hovoreného prejavu anglické slová. Takmer všetky majú slovenské ekvivalenty, ich používatelia nechcú vyniknúť ani zaujať, ani aby ich považovali za múdrejších, ako sú, ako sa to „nosilo“ kedysi, keď niektorí intelektuáli, vzdelanci či akože vzdelanci používali latinské výrazy.
Anglická „hantýrka“ k nám prisurfovala po internete, čekli sme si ju, ani sami nevieme ako, fílujeme ju na sociálnych sieťach, valí sa z éteru a rozťahuje sa v televízii.
Všetci sme in alebo out, kúl alebo daun, vzdelanci ani intelektuáli sa tu nenosia, v televízii ani v rozhlase, mŕtvemu jazyku, latinčine, už na hrob takmer nik nechodí (nehovorím o jeho odbornom využívaní).
Inak sa nosí takmer všetko. Okrem ponožiek v sandálkach. To je totálny šit!
Odkiaľ vietor fúka alebo ľudia potrebujú sekáče
V tejto súvislosti mi však napadlo, ako pekne sa na Slovensko a do slovenčiny nasťahovali secondhandy. Pre niektorých spôsob, ako ozvláštniť niečím špeciálnym svoj šatník či dostať sa lacno k módnym výstrelkom, ktoré nestarnú, pre iných jediný možný spôsob, ako sa dostať k ošateniu, pre ďalších, ekologicky rozmýšľajúcich, neprodukovať a nehonobiť ďalšie a ďalšie handry, nepodporovať rast, využiť to, čo je.
Dobre. Šaty z druhej ruky zo zahraničia sa nosia. Sú in! Obchody s rovnomenným názvom nájdeme v takmer každom meste, ba aj na dedinách. Niektorí nosenie obnosených šiat taja, iní sa vystatujú.
Second hand znamená z druhej ruky. Na niektorých obchodoch je anglický názov, niekde sa s angličtinou netentujú, píšu, ako počujú, inde napíšu „po slovensky“ iba prvú časť slova a slovo ruka nechajú v angličtine.
Medzi ľuďmi sa zaužívalo aj slovo „sekáč“. Páči sa mi. V slovenčine poznáme slovné spojenie „sekne ti to“. V súvislosti so secondhandom aj „sekondhendom“ slovo sekáč sedí.
Ak nám niečo sekne, znamená to, že nám to pristane. Po takých veciach predsa v sekáčoch snoríme. Keby som mala second hand, volal by sa sekáč – obleč sa, neplač, navštív sekáč, mám to tu za facku, aj kožuch za dvacku, alebo: keď vás boty tlačia, poďte do sekáča!
Vždy si spomeniem na pesničku od Jaromíra Nohavicu Až to se mnú sekne. Černé papírové boty, o ktorých sa v nej spieva, nám možno seknú, ďaleko v nich však nezájdeme. V pesničke sa spieva, že s nekerým to seká, že až nevíš, co sa robí, někdy pomohla by deka, někdy teplo mladé roby....
Doba je zlá, peňazí málo, sociálna politika je nesociálna a neviditeľná. A tak to tu s väčšinou „seká“, že až nevíš, co se robí. Tralákať sa po euroveách a auparkoch je „au“ pre väčšinu, a hoci sme v „eu“, ostali národu sekáče. Nakúpime, neminieme, sme ekologickí a navyše nám to sekne.
„Ľudia si zaslúžia istoty,“ hovoril premiér na jednom z bilbordov. Alebo „Robíme pre ľudí“. Ja by som sa ho rada opýtala, pre akých ľudí? Lebo ja sa s ľuďmi vozievam v autobusoch a stávam s nimi na zastávkach.
Trochu to v tých sekáčoch zavše posmrdkáva, možno starý pot, isto človečina! To nič, veď „je čosi zhnité“ a smrdí v dánskom štáte... tuším si to ty, Horácio!, učili sme sa na angličtine...
A ani nám nik nemusí platiť za to, aby sme vedeli, odkiaľ ten smradľavý vietor fúka, dokonca si ani nemusíme sliniť prst, Horácio... Teda vlastne, pán premiér!
