Autor je ústavný právnik
Dostať po zuboch od mocenskej autority možno kdekoľvek, v Petržalke aj v Bergu. Zdalo by sa, že to musí bolieť rovnako, ale nie je to vždy tak.
Z času na čas, pričom čas tu možno rátať na desaťročia aj storočia, sa na konferencii stretnú autority, aby ustálili civilizačný dizajn. Takéto stretnutia nie sú tajné, sú z nich k dispozícii pramene, ktoré možno aj po mnohých rokoch študovať a interpretovať.
Dve moci
Západná Európa vďačí za svoju pestrosť skutočnosti, že po páde Rímskej ríše nikdy nedošlo k úplnej monopolizácii moci. Dve základné moci, svetská a cirkevná, ostali oddelené. Síce súťažili o dominanciu (boj o investitúru), no ani jednej z nich sa to natrvalo nepodarilo. Zároveň došlo k rozdeleniu vnútri týchto mocí. V rámci štátnej moci boli rivalmi panovníci a aristokracia (monarcha a parlament), v rámci moci cirkevnej katolicizmus a protestantizmus.
Tieto sily sa osobitným spôsobom dostali do zrážky v 16. a 17. storočí, pretože sa preplietli záujmy politické s vecami cirkevnými. Cisár Ferdinand II. chcel presadiť katolicizmus voči protestantským vládcom a protestanti vyhodili z okien pražského hradu Ferdinandových katolíckych miestodržiteľov.
V 17. storočí trpeli počas tridsaťročnej vojny milióny ľudí. Keď bolo zjavné, že nikto nezíska všetko, katolíci a protestanti sa stretli v Münsteri a Osnabrücku (katolíci bývali v jednom meste a protestanti v druhom). Z dlhých rokovaní vzišla koncepcia suverenity štátov alebo aj vestfálsky systém.
Písal sa rok 1648 a monarchovia prestali bojovať za to, aby bolo čo najviac katolicizmu alebo čo najviac protestantizmu. Namiesto toho na základe vestfálskeho systému získali moc sami určiť, že jedno z týchto vierovyznaní bude platiť na území daného monarchu. Ani cisár, ani pápež už nemohli priamo zasahovať do ich vecí. Výlučná štátna moc sa previazala s jej územím a natrvalo. To je suverenita.
Štáty majú exkluzivitu na svojom území, sú si rovné a nezasahujú si do vnútorných záležitostí. Nestarajú sa a nemajú sa starať, akú ideológiu určuje iný monarcha a čo sa deje s jeho ľuďmi.
Koniec absolutizmu
Medzitým v Anglicku prišla slávna revolúcia: monarcha rozpustil parlament, keďže parlamentu prekážalo, že monarchom by mohol byť katolík. Parlament preto povolal kráľovho zaťa Viliama Oranžského z Holandska s jeho armádou. Dovtedajší kráľ sa vzdal trónu v prospech nového, ktorý uznal, že jeho moc bude obmedzená parlamentom a Listinou práv (Bill of Rights 1689). Vznikla konštitučná monarchia s limitovanou mocou. Zo sporu katolícko-protestantského vzišiel monopol anglikanizmu, ale najmä vnútorná deľba moci, a delená moc je vždy bezpečnejšia pre ľudí danej krajiny.
Približne sto rokov bol pokoj. No koncom 18. storočia sa narušila mocenská rovnováha medzi suverénnymi štátmi (vestfálsky systém), a to v mene novej univerzálnej ideológie. Francúzska revolúcia tiež znamenala koniec absolutizmu, ale s ním padla aj samotná monarchia. Vznikla republika s deľbou moci a s občanom nositeľom ľudských práv ako centrom ústavného systému. V podstate to, čo máme v súčasných ústavách vrátane našej.
A čo sú to vlastne tie ľudské práva? Veď všetky práva sú ľudské. No tieto sú superľudské. Sú to skôr ľudské slobody, ktoré stanovujú hranicu medzi jednotlivcom a štátnou mocou: moc nemôže len tak niekomu vziať život, osobnú slobodu, majetok. Moc nemôže všetko. Právne to vyplýva z dokumentov, ale myšlienkovo zo samotnej ľudskej podstaty.
