Autorka je režisérka
Kostolníkov sedemročný syn Ján pásol farárove teľce a otec mu za ten čas vtĺkal do hlavy latinskú omšu, aby mohol začať miništrovať. Pri oltári zostal Ján až do svojej smrti 4. augusta 1965 a významná časť veriacich by ho rada videla aj na ňom.
Narodil sa v monarchii, zaslúžil sa o prijatie Martinskej deklarácie, čím podporil vznik Československa. Po vzniku slovenského štátu nadviazal úzku spoluprácu s Tisovým režimom, bol podpredsedom Štátnej rady, poradného orgánu prezidenta.
Jeho biskupstvo sa podieľalo na arizácii a potom nepredstaviteľne trpel v rokoch komunistického útlaku. Svätosť biskupa Jána Vojtaššáka je komplikovaná.
Za vojny viedol Vatikán voči Slovensku zložitú diplomatickú politiku. Hoci neuznal štát de iure, prostredníctvom apoštolskej delegatúry udržiaval s politickými špičkami intenzívny kontakt. Apoštolský vizitátor Burzio v archívnych materiáloch uvádza, že biskup Vojtaššák zdôrazňuje záujem o prevod židovského majetku pod cirkev. Že neprotestuje proti zákonu, ktorý legalizuje deportácie Židov do nacistických vyhladzovacích táborov.
História však máva krutý zmysel pre rovnováhu.
Po februári 1948 sa biskup Vojtaššák dostal do ostrého konfliktu s novou mocou. Bol zatknutý a v procese, ktorý bol súčasťou likvidácie cirkevnej hierarchie, odsúdený na 24 rokov. Jeho väzenie sa stalo skutočnou kalváriou.
Čím ste boli, pýtali sa bachari starca pred osemdesiatkou. Biskupom, odvetil. Tak si dajte päťdesiat drepov. Vysilený a vyhladovaný vládal ledva pätnásť, potom si vyčerpaný ľahol na dlážku. V každej väznici ho trýznili, bili, urážali, ponižovali, odopierali mu stravu.
Nepochybne počas komunistického teroru trpel a nevzdal sa svojej viery. Cirkev si ho odvtedy pestuje ako symbol nezlomnosti a mnohí hľadáme odpoveď na otázku, či je utrpenie v jednej etape života dostatočnou amnestiou za mlčanie v druhej.
Spomínam si, ako som sa pred dekádou zhovárala s jedným rešpektovaným filmárom o prezidentovi slovenského štátu, morálnom teológovi Tisovi. Do toho sa nepúšťajte, poradil mi, obráťte list. Všimla som si, že keď príde reč na holokaust, vždy je vhodné obrátiť list.
Postava Vojtaššáka v nás neprestáva vyvolávať silné emócie. Ako máme pristupovať k ľuďom, ktorí boli zároveň obeťami aj spoluúčastníkmi nespravodlivosti? Jeho videnie sveta bolo formované tradicionalistickým katolicizmom, v ktorom bol antisemitizmus súčasťou kultúrneho dedičstva. Väčšmi ako teologická neznášanlivosť než politická nenávisť a rasizmus. V tomto zmysle bol produktom svojich čias, čo by však nemalo celkom ospravedlniť jeho postoj počas najtemnejších chvíľ slovenských dejín.
Morálne autority nie sú totiž posudzované podľa toho, čo bolo bežné, ale podľa toho, ako dokázali prekročiť hranice spoločenskej slepoty.
