Autorka je koordinátorka energetickej kampane Greenpeace Slovensko
Kritici obnoviteľných zdrojov energie neustále opakujú: „Čo budete robiť, keď slnko nebude svietiť a vietor nebude fúkať?“
Áno, keď slnko nesvieti a vietor nefúka, lacnú a zelenú energiu z obnoviteľných zdrojov treba ukladať alebo na základe výroby prispôsobovať jej spotrebu. No čo títo kritici zabúdajú spomenúť, je, že aj ich obľúbené riešenie – jadrová energia – si vyžaduje ukladanie vyrobenej elektriny. A to vo veľkom.
Sieť v rovnováhe
S elektrinou je to tak, že aby elektrická sieť fungovala, musí byť v každom momente vyvážená – tú istú energiu, čo vyrobíme, musíme viac-menej v rovnakom momente aj spotrebovať. Ak je elektriny priveľa alebo primálo, hrozia výpadky, tzv. blackouty alebo brownouty. Preto potrebujeme systémy, ktoré dokážu energiu uchovať, keď jej je nadbytok, a uvoľniť ju v čase, keď jej je málo.
Možností, ako elektrinu ukladať, je veľa – možno ju uložiť v sieťových batériách, môže sa riadiť spotreba, elektrinu možno predávať či nakupovať zo zahraničia alebo ju ukladať v systémoch na ukladanie energie.
Na tieto účely možno využívať systémy ukladania energie na termálnej báze (napríklad nedávno oznámený systém ukladania tepelnej energie pomocou prečerpávania na báze superkritického oxidu uhličitého od spoločnosti Westinghouse) alebo na báze mechanickej, kam patria napríklad gravitačné batérie či prečerpávacie vodné elektrárne (akou je existujúci Čierny Váh a akou má byť plánovaný Málinec).
Tieto vodné elektrárne fungujú tak, že majú dve nádrže – jednu položenú vyššie a druhú nižšie. Keď je elektriny priveľa (napríklad v noci), využije sa na čerpanie vody do vyššie položenej nádrže. Neskôr, keď ju potrebujeme, voda sa spustí späť dolu a roztočí turbínu, ktorá vyrába elektrinu.
A tu prichádza k slovu jadro. Jadrové elektrárne vyrábajú energiu stabilne – bez ohľadu na to, či je práve potrebná. Ich výkon sa nedá ľahko regulovať, idú stále rovnako. Regulácia výkonu, ku ktorej dochádza napríklad pri odstávke, keď prebieha kontrola a oprava systémov, je zložitý proces, ktorý sa musí dôsledne plánovať.
Spotreba však kolíše každý deň. Ráno je iná ako v noci, cez víkend iná ako v pracovný deň. Lenže jadro ide každý deň, každú minútu, rovnako. A tak, aby nedošlo k blackoutu, všetku energiu navyše treba niekam dať.
Naozaj zelené projekty?
Projekt prečerpávacej elektrárne Málinec za 2,4 miliardy eur aj Tarabom nedávno oznámený systém na ukladanie energie na báze termálnej výmeny od amerického Westinghouse sa prezentujú verejnosti ako zelené a prospešné projekty.
Projekt Málinec má viacero problémov: od zlej a netransparentnej komunikácie zo strany ministra Tarabu cez otázky, čo s pitnou vodou, až po neexistujúce verejne prístupné dáta a analýzy. Minister Taraba kritizuje ochranárov, že chcú obnoviteľné zdroje, a zároveň proti nim bojujú, čím sa snaží vytvoriť naratív, akoby táto vodná elektráreň aj nový projekt boli významným krokom pre zelenú modernizáciu na obnoviteľné zdroje energie.
Vládne ambície v oblasti obnoviteľných zdrojov sú však mizerné a minister životného prostredia sa zubami-nechtami bráni rozvoju obnoviteľných zdrojov, ktoré sú, mimochodom, nevyhnutné na zmiernenie dôsledkov klimatickej krízy.
Variabilné obnoviteľné zdroje, ktoré potrebujú úložiská, teda fotovoltika a vietor, dnes produkujú iba 2,42 percenta slovenskej energie (2,4 solárna energia, 0,04 veterná). Prečo teda tieto nové projekty?
Odpoveď je jednoduchá – pre novú jadrovú elektráreň Jaslovské Bohunice.
Skutočné riešenie: komunitná energia
Jadro nie je riešením klimatickej krízy. Je extrémne drahé, nebezpečné, jeho výstavba trvá desiatky rokov – čo je čas, ktorý pri klimatickej hrozbe nemáme. A navyše za sebou zanecháva nebezpečný rádioaktívny odpad – pekný darček pre naše deti.
Oproti tomu obnoviteľné zdroje sú už dnes najlacnejším zdrojom energie. Ich výstavba je rýchla, ich vplyv na životné prostredie je násobne nižší než pri fosílnych palivách a jadre.
A čo je najdôležitejšie – nikto nás cez ne nemôže vydierať. Ani z Washingtonu, ani z Kremľa, ani z petroštátov typu Saudská Arábia.
Budúcnosť energetiky môže byť iná a lepšia – môže byť decentralizovaná, odolná a spravodlivá. Jedným z najefektívnejších nástrojov, ako to dosiahnuť, sú energetické spoločenstvá – teda skupiny ľudí, ktorí spolu vyrábajú, delia sa a riadia využívanie svojej vlastnej energie.
O prebytočnú energiu, ktorú nespotrebujú, sa môžu navyše podeliť s tými, ktorí trpia energetickou chudobou.
Energetické spoločenstvá však môžu aj pomáhať stabilizovať prenosovú sústavu. Okrem obnoviteľných zdrojov môžu mať aj komunitné batérie, ktoré uchovávajú prebytočnú solárnu energiu počas dňa a uvoľňujú ju v čase, keď ju treba.
Spoločenstvá tiež dokážu flexibilne reagovať na potreby siete – napríklad tým, že posúvajú spotrebu elektriny do lacnejších hodín (napríklad nabíjanie elektromobilov, púšťanie spotrebičov mimo špičky). Je však ťažké motivovať ľudí, aby takto upravovali svoje správanie, keď v súčasnosti takéto správanie nie je ničím odmenené.
Najväčší prínos energetických spoločenstiev je však v tom, že kontrola a zisky zostávajú v rukách ľudí, nie energetických gigantov. V jadrovom a fosílnom modeli energie občan len platí.
Ak má Slovensko investovať miliardy do energetiky, malo by to byť do takého systému, ktorý je skutočne zelený, rýchlo realizovateľný, bezpečný a spravodlivý. Tým jadro a naň naviazané prečerpávacie stanice či úložné systémy určite nie sú.
