Autorka je režisérka
Odkedy mi pamäť slúži, patrila nitrianska nedeľa v polovici augusta zakaždým Matke Božej. Vlaky, autobusy, trabanty, volgy a rôzne produkty Mladej Boleslavi upchal národ smerujúci na Kalváriu, aby sa stal pútnickým zhromaždením.
Tí, ktorí sa podujali stráviť noc v kostolnej lavici a v dôsledku obmedzeného príjmu tekutín sa zdržali ranného vylučovania, boli odmenení privilégiom vidieť celebrujúceho biskupa. Zvyšné tisíce sa tlačili pred kostolom, hlavy obrátené k ampliónu prenášajúcemu škrípavý zvuk. Bola som dieťa a mariánska púť hotový päťboj.
Stáť počas homílie na tridsaťstupňovom slnku v tlačenici ľudí s mapami pod pazuchami, vyšliapať v lakovaných sandálikoch kamenistý kopec a odriekať počas štrnástich zastavení otčenáš až pod samý kríž, na ktorom umieral utýraný Kristus v životnej veľkosti, ísť cikať medzi borovice, kde sa desiatky ľudí usilovali nájsť zlomok súkromia a nestúpiť pritom do hnedej konzistencie, vystáť rad na pátričky, nepiť, nereptať, neplakať. Vydržať.
Po Nežnej revolúcii sa augustová nitrianska púť zmenila. Pribudlo kvalitné ozvučenie, veľkoplošné obrazovky, televízny prenosový voz, sprievod kňazov, bohoslovcov a miništrantov sa predĺžil o desiatky metrov, celebrovanie omše sa presunulo do exteriéru, pribudli cisterny s pitnou vodou a ďakovať treba Pánovi aj za mobilné záchody.
