Autor je sociológ
V januári 1968 som sa ženil. V auguste 1968 ležal v prútenom koši pod oknom nášho bytu môj prvorodený syn Róbert. Dole na ulici boli ruské tanky. Z Hradu sa ozývali výstrely. Vzal som fotoaparát a vyrazil do ulíc.
Na Šafárikovom námestí pred Univerzitou Komenského som videl prvých mŕtvych a ťažko ranených, volali sa Ján Holík a Danka Košanová. Nikdy nezabudnem.
Danka mala vtedy toľko rokov, ako má dnes moja vnučka Sofinka. Komunisti tomu hovorili „bratská pomoc“.
Ako by som asi dnes Sofinke vysvetľoval, že do roka a do dňa po „bratskej pomoci spriatelených armád“ sme hromadne absolvovali takzvané previerky, kde sme, doslova všetci komisionálne vítali „bratskú pomoc“, aby nás nevylúčili zo stáda, aby sme si uchovali „istotu“ práce, obživy rodín, právo na dovolenku v niektorej z „bratských zemí tábora socializmu“.
Ako by som jej vysvetľoval, že základné penzum vzdelania jej starých rodičov tvorila marxisticko-leninská filozofia, ekonómia, dejiny... a žiadne iné? Že na našu lojalitu k režimu dohliadali oficiálni politruci vo všetkých inštitúciách štátu a desaťtisíce fízlov?
Že sme kolaborovali, česť niekoľkým výnimkám, za judášsky groš alebo zdarma? Že sme každodenne kašľali na vlastné svedomie?
Však hej, podaktorí sme sa tajne schádzali a diskutovali, čo sa deje za ostnatými drôtmi, požičiavali si „podpultovú“ literatúru alebo pokútne rozmnožovali vlastné texty. Podaktorí!
Ako by som to, preboha, vysvetľoval vnučke, ktorá má dnes, vo veku Danky Košanovej, precestovaný svet, hovorí niekoľkými jazykmi a dvere do sveta má otvorené? Dosť mi dá zabrať, aby som sa sám zorientoval v chaotickom svete okolo seba. Aby som neprepadol beznádeji a pocitu, že svet sa krúti v bludnom kruhu.
Že základný rozdiel spočíva v tom, že demokratický politický režim odhalil ľudskú prirodzenosť až na dreň, a že to často nie je pekný pohľad. A že tentoraz, na konci životného cyklu, mám voči Sofinke povinnosť: svedčiť o našich zlyhaniach. A vzdorovať riziku recidívy. Ako napríklad...
Médiá v týchto dňoch komentujú stretnutie amerického a ruského prezidenta na akejsi aljašskej vojenskej základni. Tí dvaja, zdá sa, vládnu nad našimi životmi na globálnom teritóriu. Lokálni vodcovia vyberajú drobky pre vlastnú skladačku.
Z ľudí ako Viktor Orbán, Robert Fico a podobní mám nevoľnosť. Príliš pripomínajú tých, čo sa vtedy podvolili.
August 1968 bol zavŕšením aktu zrady pred hrozbou brutálnej sily. Za „kus žvanca“ a „pokoj na prácu“ sme prijali politický, kultúrny, sociálny a ekonomický marazmus na desiatky rokov.
V čase, keď som písal tento text, mi dorazil do emailovej schránky denný prehľad správ z časopisu Forum 24. Do očí mi padol titulok článku Martina Fendrycha k stretniu Trumpa a Putina Na Aljašce se setkala Liška s krvavou tlamou s Velkou hloupou hubou. Velká hloupá huba prohrála.
Prečo o tom píšem práve teraz? Naše miestne, momentálne vládnuce, malé a hlúpe veľké huby prijali tento fakt s potleskom. Otvárajú tým dvere k recidíve augusta 1968.
Hlavne by však bolo neodpustiteľné a podlé iba sa prizerať a komentovať. Chce to ísť do akcie. Malé a hlúpe veľké huby musia byť porazené. Teraz!
