Vnútiť nám debaty o sprostostiach, na to zas majú talent, to treba uznať. Andrej Danko si odgrgne, že by chcel mať namiesto ôsmich krajov len „historické“ štyri, premiér na to prikývne a už začíname vo veľkom rozdumovať, ako to asi celé bude vyzerať. No nijako, kto a prečo by to asi tak spravil?
Totiž, keď sa 15. septembra 1964 po polnoci prikradli sudičky ku kolíske malého Roberta, priniesli hodnotné dary. Prvá mu venovala sklony k telesným pôžitkom a tomu primeranú fyzickú odolnosť, druhá drzosťou doplnenú rečnícku zručnosť a tretia ctižiadosť a k nej absenciu zábran.
Dokonalá výbava pre politika? Takmer, len keby sa nezatúlala ešte štvrtá, ktorá by mu vnútila pocit zodpovednosti za verejný blahobyt a ochotu platiť zaň osobným diskomfortom. V preklade, Fico je politický dvojkár: talentu má nad hlavu, ale k výsledku sa chce dopracovať cestou najmenšieho odporu.
Pričom od istého stupňa odporu na výsledky rezignuje. No a reformovať, nedajboh zoštíhľovať samosprávy, to je robota pre koňa.
