Autor je sociálny antropológ
Výročie 21. augusta 1968 nie je iba o obludnosti okupácie, kolaborantoch a zmarených či poznačených životoch všetkých ostatných. Obavy vyvoláva následné podriadenie sa, únik do súkromia. Postoj väčšiny pár mesiacov po okupácii bol opakom toho, čo robia aktívni občania na námestiach už vyše rok a pol.
Mocní sa možno boja väzenia. Veľkej časti ľudí však hrozí rezignácia: „aj tak nič nemôžeme“, „dáko bolo, dáko bude“, „treba prežiť, doba je zlá“. Koľkí hovoria, že len robia svoju prácu, čo tam politika?
Kontext 21. augusta dnes
Väčšina z nás si udalosti spred takmer šesťdesiatich rokov osobne nepamätá. Moja mama spomína, že hlásili inváziu v rozhlase, keď ráno vstávala k lekárovi. Otec sa pri bratislavskej hlavnej pošte pri hučaní rozhlasu dotýkal tankov. Svokra v Košiciach hľadala cestu pomedzi kolóny, keď šla po občiansky preukaz.
V auguste 1968 okupanti zavraždili v Československu najmenej 137 civilných ľudí. Stovky zranili či zmrzačili. Desiatky tisíc emigrovali. Pod samopalmi nám do Novembra 1989 vládli domáci zradcovia.
Všetci sme nejakým spôsobom na okupáciu doplatili: kariérou, vzťahmi, životnou úrovňou. Vládla cenzúra, cestovanie bolo zakázané, len politickí väzni už našťastie nekončili na šibenici. Iba vo väzení.
V rádiu vtedy rástli hektárové výnosy. Aj viac áut a televízorov si ľudia mohli kúpiť. Guláše či rodinné slávnosti, poloverejné akcie, na ktorých sa dalo trochu uniknúť, sa nezaobišli bez viac jedla a pitia. Väčšina prijala dohodu s režimom – za trošku omastku čušala!
O podobný stav pasivity sa snaží aj dnešná moc. Tiež za cenu prejedania budúcnosti, vzdelania detí, zdravia a bezpečnosti nás všetkých.
Zvykli sme si – aj pasívni, cynickí a hlúpi spomedzi nás –, že sloboda, právo na sebaurčenie a medzinárodný poriadok je automat. Vďaka tomu veľká časť verejnosti môže podporovať zradcov slobodného Slovenska a ignorovať ruskú diktatúru ako nepriateľa. Toho, naopak, vidí v demokratickej Európe.
Pre milovníkov „tiež slobody“ okupácia nie je prejavom ruského imperializmu, po ktorom pokračovalo vyciciavanie kolónií. Naopak, napĺňa obsah listu, ktorým sa kolaboranti, vtedy označovaní ako „vedúci činitelia zdravých síl“, obrátili na vedenie piatich krajín s prosbou „o poskytnutie účinnej podpory a pomoc všetkými prostriedkami – vrátane vojenských“.
