Skepsa ohľadom mierového riešenia ruskej agresie má nabité silnými argumentmi.
Predovšetkým, samozrejme, záujem Rusov rokovať o pokoji zbraní vidí len Trump.
A po vyhlásení aj Lavrova, ktorý odmietol stretnutie Putina so Zelenským – malo byť teraz v piatok – s tým, že najprv treba „agendu“, už hádam ani Trump.
Ale aj keď ruské obštrukcie časovo ohraničíme v zmysle, že vo vojnovej ekonomike, v akej existujú, je dosiahnutie prahu bolesti otázkou času, nabádajú k skepse ďalšie jemnosti a detaily.
Trebárs na ubezpečovanie Rutteho o „nevyhnutnosti, aby bezpečnostné záruky boli pevné, aby zabezpečovali plnene mierovej zmluvy“, sú prvé reakcie vyhýbavé: Najsilnejšou zárukou je silná ukrajinská armáda.
To môže byť aj pravda, ale vyzbrojovanie Ukrajiny beží už tri roky, to by nebol žiadny posun oproti súčasnosti.
Aj skutočnosť, že nie všetci z koalície ochotných sa ponáhľajú priznať, že sa hlásia za ručiteľov, je náznakom, že „proces definície záruk“, ako to označil Rutte, nemusí priniesť výsledok, ktorý by Ukrajine poskytol silnejšiu, spoľahlivejšiu garanciu ako neslávne Budapeštianske memorandum.
To keby signatári dodržiavali, Putin by si agresiu desaťkrát rozmysel. Alebo aspoň trikrát.
Vágnosť definičného procesu nerozptyľuje ani Rutteho výrok resp. spresnenie o kolektívnej bezpečnosti v štýle článku 5. Znie veľmi silne, ale sám článok 5 je široko interpretovateľný, keďže člena NATO zaväzuje len na to, aby prijal také kroky, „ktoré považuje za nutné“ na pomoc napadnutému spojencovi.
Vidíme, že ani prelomené tabu o prítomnosti západných jednotiek priamo na Ukrajine nemusí automaticky niesť garancie, ktoré by Zelenskému stačili ako odstrašenie.
Rutte hovorí o „plnení mierovej zmluvy“. Čiže – ak sa nepreriekol – implicitne to znamená, že garancie sa nevzťahujú na prímerie. To však môže trvať aj dlhé roky, darmo sa Trumpovi – aby uspokojil Putina – zamarilo o okamžitom mieri.
Rozdiel medzi prímerím a mierom je pritom dôležitý.
V prímerí napríklad Ukrajina de facto berie na vedomie, že Rusko nelegálne okupuje jej územie, (vnútro)politicky sa však drží cieľa, že v mierovej zmluve si ho vezme späť. Čiže ak sa dnes počíta s územnými ústupkami Kyjeva, tak jedine ako dočasný stav.
Naopak, v mierovej zmluve – hoci aj na 50 či 99 rokov – Ukrajina nemôže Rusom pustiť ani štvorcový meter. Už len preto, že by išlo o porušenie ukrajinskej ústavy, takže sem Zelenskyj nemôže ísť.
Garancie by teda, logicky, mali strážiť už prímerie.
